Vo veľkých, niekoľko miliónových mestách, žijú zvyčajne i Európania a bohatí Indovia, vyštudovaní v USA alebo v Európe, teda ovplyvnení európskou kultúrou a ešte stále je tu viditeľný a citeľný britský vplyv. Títo, si možno spomenú, možno nakúpia pre rodinu darčeky, trochu si vyzdobia byt americkými gýčmi.
Indovia sú, podľa mnohých, najlepšími obchodníkmi na svete a preto taký biznis ako Vianoce si nemôžu nechať ujsť. Už hneď po ich najväčšom náboženskom sviatku Díwalí, ktorého dátum býva podľa mesačného kalendára pohyblivý, približne medzi polovicou októbra do polovice novembra, v mnohých obchodoch a obchodných centrách, nastupuje tradične tzv. vianočná výzdoba. Tá výzdoba je veľmi gýčová, taká americká. Ak Vianoce oslavujú domáci, tak iba výnimočne, asi takí čo majú príbuzných Európanov, ale my sme vždy oslavovali každý rok. A z našich niekoľkých Štedrovečerných večerí, sme mali a dodnes máme, najviac priateľov.
Ako prežívala Vianoce Božena Volková, manželka bývalého slovenského veľvyslanca v Indii?
Z domu som si priniesla typické ozdoby zo slamy aj malý betlehem, a stromček som dozdobila tak, ako si matne spomínam, sme kedysi robili i v našej rodine.
Ja, čo mám obe ruky ľavé, som v zlatej farbe namáčala vlašské orechy z Kašmíru a ručne som si strihala biele papieriky aj pozlátka a vyrábala som salónky. K tomu červené mašličky, tie som už kúpila a aj nejakú hviezdu.... Problém bol iba stromček! Ale ja som mala úžasných pomocníkov, náš indický personál. Prvý rok bol problém, ale ďalšie roky mi naši záhradníci vždy niečo ako stromček zohnali a vždy to bol úspech!
Pod stromčekom sme sa aj s našimi hosťami fotili, ale po takmer rovnakej večeri ako tradičnej u nás doma, sme našim exotickým hosťom aj celá rodina, zaspievali všetky dve koledy, čo vieme. S veľkým úspechom! Naši hostia sa každý rok striedali, ale vždy boli aj Indovia aj veľvyslanci. Tak sme u nás mali, asi trikrát, len čo si spomínam, primátora Delhi, ktoré je väčšie dva až trikrát než celé Slovensko, vždy nejakého indického politika s manželkou, nejakého výtvarníka alebo spisovateľku, nejakých podnikateľov alebo iných významných Indov. Vždy nás poctili prijatím pozvania mnohí veľvyslanci, ako taliansky, japonský, argentínsky a iní s manželkami, či vatikánsky nuncius, ktorý nám večeru požehnal a pomodlil sa za nás. Raz prišla aj moja kamarátka, pani profesorka, manželka veľvyslanca USA, čo bolo v Indii považované za výnimočnú česť.
Takýto „Štedrý večer“ sme mávali jeden alebo dva dni pred 24. decembrom. Pár dní predtým som mávala svoj bridžový deň, ktorý bol vždy spojený s obedom a tak tesne pred Vianocami sme mali spoločný obed, kde som dámam, manželkám veľvyslancov zo všetkých kútov sveta, rozprávala o našich vianočných tradíciách a mali sme obed, opäť približne ako my na Vianoce.
Keďže sme mali krásnu rezidenciu s veľkou záhradou, často ma oslovili indické dámy a požiadali ma, či by sme mohli v našich priestoroch urobiť vianočné párty. Okrem pohostenia, som zabezpečovala aj program. Boli koledy aj Mikuláš aj živý anjel....
Štedrý večer sme sa snažili stráviť už prvý rok, spolu s našimi slovenskými zamestnancami, ale akosi to nevyšlo. Ďalšie roky, po súkromnej večeri, keď sme predtým absolvovali svätú omšu vo vatikánskej kaplnke, sme pozvali všetkých k nám na drink.
Aj pre náš indický personál sme robili malú vianočnú oslavu, kde im manžel venoval nápoje a ja som im vždy upiekla koláče. Najviac si však považovali, podobne ako aj všetci naši hostia, keď ich vždy osobne prišiel pozdraviť a zablahoželať pán veľvyslanec, môj manžel.
Ilustračné foto: iStock
