"Toto nie je letná láska"
Nepodarilo sa mu zmyť zo seba všetku jej krv. Pod nechtom ľavého prostredníka sa ako zátvorka črtala tmavá čiara. Začal ju vyškrabávať, hoci sa mu celkom páčila: spomienka na včerajšie potešenie. Po chvíli márneho drhnutia si napokon strčil krvavý prst do úst a začal sať. Chuť železa mu pripomenula pach krvi, ktorá prudko vystrekla na vykachličkovanú dlážku, pofŕkala steny, premočila mu džínsy a uteráky broskyňovej farby – mäkučké, suché, úhľadne poskladané – premenila na handry nasiaknuté krvou.
Dnes ráno mu farby pripadali akési jasnejšie a celý svet krajší. Ovládol ho pokoj a povznášajúci pocit, akoby ju pohltil, akoby dostal jej život transfúziou do krvi. Keď ich zabijete, patria vám: pripútate si ich oveľa mocnejším putom, ako vie poskytnúť sex. Už len to, že ste ich videli v okamihu smrti, je dôvernejšie ako čokoľvek, čo spolu môžu zažiť dve živé telá.
Vzrušovalo ho pomyslenie, že nikto nevie, čo urobil a čo plánuje. V slabom aprílovom svetle sa opieral o vyhriatu stenu, celý šťastný a spokojný si cmúľal prostredník a upieral zrak na protiľahlý dom.
Nebol to ktovieako pekný dom. Obyčajný. No určite sa v ňom žije lepšie ako v tom stiesnenom byte, kde v čiernych plastových vreciach čakajú na spálenie šaty stuhnuté od včerajšej krvi a za kuchynským drezom sa skrývajú jeho vyleštené nože vyčistené bielidlom.
K domu patril čierny plot, malá predzáhradka a trávnik, ktorý bolo treba pokosiť. Dvoje biele vchodové dvere tesne pri sebe naznačovali, že trojposchodovú budovu prestavali na dva byty. Na prízemí bývala dievčina menom Robin Ellacottová. Hoci si dal záležať, aby zistil jej pravé meno, v hlave ju volal Sekretárka. Práve videl, ako sa mihla v arkierovom okne. Ľahko ju spoznal podľa výrazných vlasov.
Sledovanie Sekretárky preňho predstavovalo niečo navyše, akýsi príjemný bonus. Mal ešte niekoľko hodín čas, a tak si povedal, že sa na ňu pôjde pozrieť. Dnes bol deň odpočinku: prestávka medzi veľkolepým včerajškom a zajtrajškom: medzi uspokojením z toho, čo urobil, a vzrušením z toho, čo príde.
Dvere na pravej strane sa nečakane otvorili a Sekretárka vyšla von v sprievode nejakého muža.
Ešte vždy sa opieral o vyhriatu stenu a pozoroval ulicu s tvárou obrátenou bokom k nim, aby sa zdalo, že na niekoho čaká. Ani jeden z nich mu nevenoval pozornosť. Bok po boku vykročili po ulici. Dal im asi minútový náskok a pustil sa za nimi.
Ona mala na sebe džínsy, ľahkú bundu a čižmy s rovnou podrážkou. V slnečnom svetle mali jej dlhé vlnité vlasy červenkastý odtieň. Zazdalo sa mu, že medzi tými dvoma vládne istá odmeranosť. Nerozprávali sa.
Vedel odhadnúť druhých. Odhadol a očaril dievča, ktoré včera zomrelo obklopené krvou nasiaknutými broskyňovými uterákmi.
Sledoval ich s rukami vo vreckách kráčajúc po ulici v obytnej štvrti, akoby šiel niekam na nákup, a v to jasné ráno nepôsobili jeho slnečné okuliare vôbec nápadne. Stromy sa mierne kývali v slabom jarnom vánku. Na konci ulice dvojica zabočila doľava na širokú rušnú dopravnú tepnu lemovanú kancelárskymi budovami. Keď míňali ealingskú radnicu, vysoko nad ním sa v slnečných lúčoch zaleskli okenné tabule.
Sekretárkin spolubývajúci alebo priateľ, alebo kto to vlastne bol – zboku mal ostré črty a hranatú bradu – jej práve niečo hovoril. Odpovedala stroho a ani sa neusmiala.
Ženy sú malicherné, odporné, obmedzené špiny. Urážlivé suky, všetky do jednej. Očakávajú, že chlap urobí všetko, len aby boli šťastné. Až keď pred vami ležia mŕtve a prázdne, sú konečne očistené, záhadné, ba dokonca nádherné. Vtedy patria iba vám, nemôžu sa hádať, zápasiť ani odísť. Sú vaše a môžete si s nimi robiť, čo sa vám zachce. Tá včerajšia bola ťažká a poddajná, teda keď z nej nechal vytiecť všetku krv. Jeho hračka v životnej veľkosti.
Kráčal za Sekretárkou a jej priateľom cez rušné nákupné centrum Arcadia. Zakrádal sa za nimi ako prízrak alebo boh. Videli ho vôbec davy ľudí, čo sa v sobotu vybrali na nákupy, alebo bol nejako premenený, dvojnásobne živý, obdarený neviditeľnosťou?
Prišli na autobusovú zastávku. Držal sa obďaleč a predstieral, že pozerá cez dvere do indickej reštaurácie, na kopu ovocia pred zelovocom a kartónové masky princa Williama a Kate Middletonovej zavesené v okienku novinového stánku, a pritom sledoval ich odraz v skle.
Chystali sa nastúpiť na autobus číslo 83. Nemal pri sebe veľa peňazí, no sledovať ju bola taká zábava, že ešte nechcel skončiť. Nastúpil za nimi a začul, že muž spomína Wembley Central. Kúpil si lístok a vyšiel za nimi na poschodie.
Dvojica si našla miesta vedľa seba úplne vpredu. On si sadol neďaleko k nevrlej žene, ktorú prinútil odsunúť tašky s nákupom. Pomedzi mrmlanie ostatných cestujúcich k nemu občas doľahli ich hlasy. Keď sa nezhovárali, Sekretárka sa bez úsmevu dívala z okna. Nechcela ísť tam, kam mali namierené, tým si bol istý. Keď si z očí odhrnula pramienok vlasov, všimol si, že nosí zásnubný prsteň. Takže sa bude vydávať... alebo si to aspoň myslí. Slabý úsmev ukryl za vyhrnutý golier bundy.
Cez špinavé okná autobusu prenikali teplé lúče poludňajšieho slnka. Pristúpila skupinka mužov, ktorí zaplnili okolité sedadlá. Niektorí mali na sebe červeno-čierne ragbyové dresy.
Zrazu mal pocit, akoby žiara dňa potemnela. Tie dresy s polmesiacom a hviezdou v ňom vyvolávali nepríjemné asociácie. Pripomínali mu časy, keď sa necítil ako boh. Nechcel si ten pekný deň poškvrniť a zašpiniť dávnymi spomienkami, zlými spomienkami, no jeho povznesená nálada sa rýchlo vytrácala. Nahnevaný – tínedžer zo skupinky zachytil jeho pohľad, no rýchlo sa vyľakane odvrátil – vstal a zamieril naspäť ku schodom.
Tyče pri dverách sa pevne držal otec s malým synom. Výbuch zlosti kdesi v žalúdku: on mal mať syna. Presnejšie, ešte vždy mal mať syna. Predstavil si, že chlapec stojí pri ňom, vzhliada k nemu a obdivuje ho – no jeho syn bol dávno preč a jediný, kto za to mohol, bol muž menom Cormoran Strike.
Cormoranovi Strikeovi sa však pomstí. Urobí mu zo života peklo.
Keď vystúpil, zadíval sa na predné sklo autobusu a naposledy zazrel Sekretárkinu zlatistú hrivu. Znova ju uvidí o necelých dvadsaťštyri hodín. Tá myšlienka mu pomohla potlačiť náhly záchvat zlosti, ktorý v ňom vyvolal pohľad na dresy klubu Saracens. Autobus s rachotom odfrčal, zatiaľ čo on vykročil opačným smerom a cestou sa upokojoval.
Mal úžasný plán. Nikto nič netušil. Nikto ho nepodozrieval. A doma v chladničke naňho čakalo čosi naozaj výnimočné.
© 2015 by R. Galbraith
Translation © Diana Ghaniová, 2015
