Dgdgdgdgdg – taktaktak – dgdgdgdgdg – taktaktak
Do kabíny zvonku pravidelne prenikal hluk spôsobený lanom a do toho sa v intervaloch miešali otrasy, keď lano prechádzalo kolesom na stĺpoch lanovky. Nechýbalo ani všadeprítomné zavýjanie vetra podobné zúfalému detskému kriku. Muži v kabíne sa pokúšali všetko prehlušiť. Bolo ich päť vrátane Huysmansa.
Dgdgdgdgdg – taktaktak – dgdgdgdgdg – taktaktak
Svinská robota! Nerád chodím hore v takom počasí! – povedal jeden z nich.Mlčanlivý Huysmans sa cez nápory snehu bičujúce kabínu pokúšal zazrieť vnútorné jazero o tisíc metrov nižšie. Laná sa zdali nezvyčajne uvoľnené, keď sa v dvojitých oblúkoch lenivo prevaľovali v bezútešnej šedi.
Na okamih sa oblaky rozišli a ukázalo sa jazero. V tej chvíli vyzeralo ako mláčka pod oblohou, akási jama vody medzi štítmi a pásmi oblakov, ktoré sa na vrcholoch trhali.Sprosté počasie! – ozval sa druhý. V každom prípade budeme týždeň trčať pod tou svinskou horou!
Arrunská hydroelektráreň: rad sál a galérií vyhĺbených sedemdesiat metrov pod zemou vo výške dvetisíc metrov nad morom. Najdlhšia merala jedenásť kilometrov. Viedla vodu z horného jazera do umelého toku: do rúr s priemerom jeden a pol metra, v ktorých sa valila voda z horného jazera do hladných turbín dolu v údolí. Dovnútra viedla jediná cesta: prístupová studňa takmer na vrchole hory, zostup nákladným výťahom do hlavnej galérie, po ktorej sa v prítmí pokračovalo celú hodinu osem kilometrov na dvojmiestnych traktoroch pri neutralizovaných stavidlách.
Ďalším prostriedkom bol vrtuľník no iba v urgentných prípadoch. Pri hornom jazere vytvorili pristávaciu plochu, prístupnú len za dobrého počasia.
Všetci vedeli, čo to znamená: ak sa stavidlá znovu otvoria, tisíce metrov kubických vody z horného jazera sa za niekoľko minút vovalia do galérie a zaplnia ju. V prípade nehody by bolo treba na jej vyprázdnenie dve hodiny, ďalšiu hodinu na cestu traktorom k prístupovej studni, pätnásť minút výstupu von, de- sať minút zostupu lanovkou k centrále a polhodinu cesty do Saint Martin de Comminges to všetko za predpokladu, že by cesta nebola odrezaná.Joachim má pravdu, povedal najstarší. V takomto nečase by vrtuľník nemohol pristáť. Pracovala od roku 1929. Každú zimu, skôr ako napadal sneh, strávili štyri týždne hore, izolovaní od sveta, aby sa postarali o údržbu a chod prastarých strojov. Namáhavá a nebezpečná práca.
Orol, pomyslel si, orol, čo sa zaplietol do lán a kladiek.
Huysmans sledoval let orla, ktorý sa asi sto metrov pod kabínou nechal unášať vetrom.
Orol, pomyslel si, orol, čo sa zaplietol do lán a kladiek.
Nie, absurdné. No predsa to bolo tak: veľký vták s rozopnutými krídlami. Možno sup, uväznený v tej veľkej stavbe s množ- stvom mreží a tyčí.
Aha, pozrite sa na to!
To bol Joachim. Aj on to zbadal. Ostatní sa obrátili k plošine. – Panebože! Čo to je? Určite to nie je vták, pomyslel si Huysmans.
Rástol v ňom akýsi čudný nepokoj. Bolo to zavesené nad plošinou, práve pod lanami a kladkami akoby to viselo vo vzduchu. Podobalo sa to na obrovského motýľa, chmúrneho a zlovestného, odrážajúceho sa od bieleho snehu a oblohy.
Doriti! A to je čo? Kabína spomalila. Prichádzali. Tvar sa zväčšil.
Matička božia!
Nebol to ani motýľ, ani vták.
Kabína znehybnela a dvere sa automaticky otvorili.
Do tvárí im udrel ľadový závan s vločkami snehu. Nikto nevystúpil. Zostali vnútri a hľadeli na dielo šialenstva a smrti. Ve- deli, že na ten pohľad nikdy nezabudnú.
Okolo plošiny zúril vetrisko. Huysmans už nepočul detský krik, ale výkriky inej bolesti, hrozný rev tlmený nápormi vetra. Všetci cúvli o krok späť do kabíny.
Zavalil ich strach ako idúci vlak. Huysmans sa vrhol k prilbe so slúchadlami a dal si ju na hlavu.
CENTRÁLA? TU HUYSMANS! VOLAJTE POLÍCIU! JE TU MŔTVOLA! DIELO ŠIALENCA!
Mlčal.
Potom uprel pohľad na ľadové zrázy pod sebou.Tri obrovské rúry prilepené na svah hory mizli v priepasti.Údolie sa im už dávno stratilo z dohľadu. O tristo metrov nižšie sa osamelo črtal v hmle posledný stĺp postavený na mieste, kde svah tvoril akúsi vyvýšeninu. Teraz sa kabína šplhala rovno k prístupovej studni. Keby sa lano pretrhlo, spadla by niekoľko desiatok metrov a rozbila by sa na skalnej stene ako orech. V búrke sa kývala ako košík na ramene trhovkyne.
Ech, taký biftek! Čím sa napcháme tentoraz?
Určite to nebude bio.
Jediný Huysmans sa nezasmial; sledoval žltý minibus na ceste k hydrocentrále. Šéfov. Potom sa mu aj minibus stratil z dohľadu, zastreli ho pásy oblakov, ako keď sa na dostavník vrhnú Indiáni.
Zakaždým, keď stúpal hore, mal dojem, akoby mal uchopiť to podstatné zo svojej existencie. Nebol však schopný povedať, čo to má byť.
Huysmans obrátil pohľad k vrcholu.
Približovala sa konečná stanica lanovky kovová plošina zavesená na betónovom vstupe do studne. Keď kabína zastane, muži sa vydajú radom chodieb a schodísk až k betónovému bunkru.
Fúkal silný vietor. Vonku muselo byť aspoň mínus desať. Huysmans prižmúril oči.
Plošina vyzerala akosi nezvyčajne.
Čosi tam bolo navyše…
Akýsi tieň medzi oceľovými nosníkmi a stĺpmi bičovanými nápormi vetra.
