1. KAPITOLA LONDÝN
„Tvoj problém je v tom, Olivia, že máš bujnú fantáziu.“
„Nemám,“ namietla Olivia Joulesová pobúrene.
Barry Wilkinson, šéf zahraničnej redakcie Sunday Times, sa oprel na
stoličke a vtiahol objemné brucho, zahľadel sa cez bifokálne okuliare na naježenú postavičku pred sebou a prebleslo mu mysľou: Hlavne si strašne zlatá.
„A čo ten tvoj príspevok o mračne obrovských kobyliek, ktoré zastre- li slnko a s vycerenými tesákmi sa zniesli na Etiópiu?“ nadhodil.
„To bol Sudán.“
Barry si sťažka vzdychol. „Vyslali sme ťa do tých ďalekých končín, a ty si sa vrátila s dvoma lúčnymi koníkmi v igelitovom vrecku.“
„Bolo tam mračno kobyliek. Ibaže odleteli do Čadu. Mali zostať, kde boli. V každom prípade som prišla s príspevkom o zvieratách hladujú- cich v zoo.“
„Olivia, išlo o jedno prasa bradavičnaté – a podľa mňa dosť vypasené.“
„No, bola by som pre vás urobila interview s fundamentalistkami a s človekom, ktorému amputovali nesprávnu končatinu, keby ste ma ne- donútili vrátiť sa.“
„A čo Beckin pôrod, ktorý si mala naživo komentovať pre BSkyB?“ „Ale to vôbec nedopadlo zle.“
„Vďakabohu.“
„Vtedy som si rozhodne nič nevymýšľala.“
„Nie. Ale prvých desať sekúnd si čušala. Vyvaľovala si oči ako teľa na nové vráta, v živom vysielaní si sa hrala s vlasmi a zrazu si zvrieskla:
12 |
,Dieťa sa ešte nenarodilo, ale je to strašne vzrušujúce. Odovzdávam slovo do štúdia.‘“
„Za to som fakt nemohla. Nikto ma neupozornil a do záberu sa mi pchal chlapík, ktorý mal na holom pupku nápis ,Som kráľovské dieťa lás- ky.‘“
Barry unavene zalistoval v kôpke správ tlačových agentúr, ktoré mu ležali na stole. „Počuj, zlatino...“
Olivia sa zachvela. Jedného dňa mu ona povie „zlatino“ a uvidí, ako sa mu to bude páčiť.
„... píšeš dobre, máš pozorovací talent a intuíciu a, ako som už pove- dal, mimoriadne vyvinutú predstavivosť. Máme pocit, že u nás v Sunday Times sa takéto vlastnosti dajú lepšie využiť v rubrike o životnom štýle než v spravodajstve.“
„To akože lepšie zvládnem plytké ako hlboké úvahy?“
„Životný štýl nie je predsa plytký.“
Olivia sa zachichotala. „Nechce sa mi veriť, že ste práve vy povedali
niečo také.“
Aj Barry sa rozosmial.
„Pozri,“ povedal a vylovil agentúrnu správu kozmetickej spoločnosti,
„ak skutočne tak veľmi chceš cestovať, na budúci týždeň v Miami uvá- dzajú na trh za účasti celebrít nejaký... parfum... pleťový krém.“
„Pleťový krém?“ zopakovala Olivia otrávene.
„Bude tam J-Lo alebo P. Binny či kto... počkajme... Devorée. Doriti, kto je to Devorée?“
„Biela raperka. Modelka a zároveň herečka.“
„Fajn. Ak nájdeš nejaký časopis, ktorý zaplatí polovičku nákladov, môžeš pre rubriku o životnom štýle napísať článok o pleťovom kréme. Čo ty na to?“
„Okej,“ súhlasila Olivia pochybovačne, „ale ak tam natrafím na dob- rý spravodajský príbeh, môžem napísať aj o tom?“
„Pravdaže môžeš, zlatino,“ zaškeril sa Barry.
2. KAPITOLA SOUTH BEACH, MIAMI
Hala hotela Delano vyzerala ako výplod architekta, ktorý pri epileptickom záchvate vytvoril chaotickú scénu pre Alicu v krajine zázrakov. Všetko bolo buď priveľké, alebo primalé, nič nemalo správnu farbu a nestálo na správnom mieste. Pred recepčným pultom visela lampa s trojmetrovým tienidlom. Pri stene posiatej miniatúrnymi nástennými lampami a pri biliardovom stole s béžovým filcom a guľami prírodnej farby povievali dvadsaťmetrové mušelínové záclony. Na bielej plexisklovej stoličke, kto- rá vyzerala ako pisoár, sedel tmavovlasý muž a čítal noviny. Keď do haly vstúpila štíhla blondínka s tupým strihom vlasov, zdvihol pohľad. Spustil noviny nižšie a díval sa, ako sa dievčina obzerá okolo seba. Usmiala sa, akoby jej zišlo na um nejaké šibalstvo, a zamierila k recepcii. Mala na sebe džínsy, tenké čierne tričko a za sebou ťahala obdratý olivovohnedý kufor na kolieskach.
„Úžasné meno,“ poznamenal recepčný. „Píše sa to Jewels ako šperky? Chápete, ako u Tiffanyho?“
„Nie, Joules ako jednotka kinetickej energie,“ vyhlásilo dievča hrdo.
„Vážne? Aha, áno, tu je to,“ zvolal recepčný. „Poviem nosičovi, aby vám odniesol batožinu do izby.“
„Ach, to nie je nutné. Toto je všetko, čo mám.“
Tmavovlasý muž sa díval, ako drobná postavička odhodlane pocho- duje k výťahom.
Olivia zmätene hľadela na antikorové dvere výťahu. Tesne predtým, ako sa celkom zatvorili, do nich nasilu vopchal ruku krásny hotelový poslíček v bielom tričku a šortkách a trval na tom, že jej odnesie batožinu – aj keď žiadnu nemala – do izby.
Izba bola celá biela: biela dlážka, biele steny, biele prikrývky, biely písací stôl, biele kreslo a podnožka, biely teleskop namierený na biele ža- lúzie. Čarovný, pomilovaniahodný fešáčik v bielom vytiahol žalúzie a do izby sa vovalila ohromujúca záplava akvamarínových a petrolejových odtieňov Miami Beach. Akoby uprostred hrubého bieleho rámu zrazu visela olejomaľba v modrých tónoch.
„Uf, je to tu ako v nemocnici,“ zamrmlala Olivia.
„Dúfam, že pohodlnejšie, madam. Čo vás privádza do Miami?“
Jeho broskyňová, žiarivá pleť bola ako reklama na mladosť, ako ste-
lesnenie vitamínov zo skleníka.
„No viete,“ povedala a pristúpila bližšie k oknu. Pozrela na rady
slnečníkov a ležadiel na bielom piesku, na pastelové búdky pobrežnej hliadky, neskutočne modré more posiate jachtami a surfistami, na množ- stvo veľkých lodí zoradených na obzore ako kačičky v strelnici. „Prebo- ha, to je čo?“ Jedna z lodí bola trojnásobne väčšia než ostatné: zvláštne vytŕčala z radu ako pelikán medzi kačkami.
„To je OceansApart,“ povedal poslíček, akoby mu patrila nielen loď, ale aj Miami a celý oceán. „Je ako obytný blok – ibaže pláva. Ste tu pra- covne alebo pre potešenie?“
„Už ju postavili?“ spýtala sa a ignorovala bezočivé otázky toho chlapca.
„Veru áno.“
„Myslela som, že stále existuje len vo fantázii tvorcov.“
„Nie, madam. Toto je jej prvá plavba. V Miami bude kotviť štyri dni.“ „To je tá loď, ktorá bude premávať medzi Veľkou cenou, Australian
Open a turnajom Masters a ľudia na ňu budú prilietať vrtuľníkmi a už tam budú mať pripravených svojich Picassov a dentálne nite?“
„Presne tak.“
„O tom by sa dal napísať zaujímavý článok.“ „Ste novinárka?“
„Áno,“ prikývla pyšne a hrdosť na jej štatút kvázi zahraničnej spra- vodajkyne zvíťazil nad diskrétnosťou.
„Páni! Pre koho píšete?“
„Pre Sunday Times a časopis Elan.“ Tvár jej len tak žiarila.
„No toto! Aj ja píšem. A tu budete o čom písať?“
„Veď viete. Z každého rožku trošku.“
„No, keby ste potrebovali pomoc, stačí zdvihnúť telefón. Volám sa
Kurt. Čím vám ešte môžem poslúžiť?“
Keď už sme pri tom... bola by najradšej povedala. Namiesto toho mu cudne vtisla do ruky päť dolárov a dívala sa, ako tá rozkošná biela ritka odchádza.
Olivia Joulesová mala rada hotely. A to najmä z týchto dôvodov:
-
Keď človek vstúpi do novej hotelovej izby, minulosť akoby presta- la existovať. Ako keby sa za všetkým urobila hrubá čiara a začína- lo sa odznova.
-
Život v hoteli je jednoduchý ako zen. Všetko akoby bolo zhuste- né v kocke, šaty aj život. Nikde nijaké zvyšky, nijaké nemožné šaty, ktoré nenosíte, ale nedokážete ich vyhodiť, nijaké kopy ko- rešpondencie čakajúcej na vybavenie, nijaké nádobky plné poka- zených pier a lístočky prilepené žuvačkou.
-
Hotely sú anonymné.
-
Hotely sú krásne, ak sa vám podarí vybrať si ten pravý, čo sa jej
nevyhnutne muselo podariť, lebo niekedy surfovala na interne- tových stránkach hotelov nie hodiny, ale celé dni. Sú to chrámy prepychu alebo vidieckeho čara, modernosti alebo útulnosti.
-
O všetky svetské záležitosti sa starajú iní a vy ste oslobodení od domáceho otročenia.
-
Nikto vás nemôže otravovať: jednoducho si zavesíte na kľučku ceduľu Nerušiť a celý svet prestane existovať.
Olivia nemávala hotely vždy v láske. Rodinné dovolenky väčšinou trá- vievali v stane. Až do svojich dvadsiatich dvoch rokov poznala jedine špinavé, a pritom trápne formálne hotely siete Crowns & Majestics v prí- morských letoviskách na severe Británie – izby zvláštne páchli, kober- ce aj tapety mali bizarné vzory, hostia ustrašene šepkali s afektovaným prízvukom, a ak niekomu z rodiny nešťastnou náhodou spadla vidlička alebo kúsok párka, všetci ostatní zdúpneli od hanby.
Keď prvý raz na služobnej ceste spala v hoteli, nevedela, čo robiť alebo ako sa správať. No len čo sa ocitla v elegantnej, nedotknutej izbe s minibarom, naškrobenou bielou posteľnou bielizňou, izbovou službou, so značkovým mydlom, v izbe, kde sa nebolo treba nikomu zodpovedať a kde ju čakali papuče, cítila sa ako doma.
Niekedy mala zlý pocit z toho, že sa jej v hoteloch až tak páči, bála sa, že sa z nej stane rozmaznaná potvora. Ale nepáčili sa jej iba luxusné hotely. Niektoré z nich boli nevkusné: snobské, priveľmi vyčačkané, vô- bec neposkytovali to, čo bolo pre človeka životne dôležité, ako napríklad fungujúce telefóny, jedlo, ktoré priniesli teplé v ten istý deň, ako si ho hosť objednal. Zato tam bola hlučná klimatizácia, výhľad na parkovisko a čo bolo najhoršie, arogantný, neprívetivý personál. Niektoré jej obľúbe- né hotely vôbec neboli drahé. Jediným kritériom kvality pre ňu bolo, keď bol koniec toaletného papiera úhľadne zložený do špičky. V hoteli Delano bol nielen úhľadne zložený, ale bola na ňom aj biela nálepka, na ktorej sa skvel elegantnými veľkými sivými písmenami vytlačený nápis DELANO. Nebola si istá, čo si má o tej nálepke myslieť. Možno zašli priďaleko.
Položila kufor na posteľ a láskyplne začala vybaľovať jeho obsah, vďaka ktorému sa tu bude cítiť ako doma, kým sa nevráti do Londýna. Posled- ný vytiahla ako vždy núdzový výstroj a vložila si ho pod vankúš. Nebo- lo práve najmúdrejšie prechádzať s tou škatuľou cez letiská, ale mala ju už veľmi dlho. Vyzerala ako stará škatuľa na tabak. Kúpila ju v stánku s tovarom pre dobrodruhov pred eustonskou stanicou. Na viečku bolo zvnútra signalizačné zrkadlo. Na škatuľke bola skladacia rúčka, takže sa
dala použiť ako miniatúrna panvica. Vnútri bola sviečka, ktorá sa dala v prípade núdze zjesť, kondóm, v ktorom sa dala nosiť voda, vata, man- ganistan draselný na čistenie rán a zapaľovanie ohňa, rybárske háčiky, oko na zajace, lupienková pílka, vodovzdorné zápalky, kresadlo, fosfo- reskujúca páska, žiletky, kompas veľkosti gombičky a miniatúrna svetli- ca. Ešte nikdy nepoužila nič okrem kondómu, ktorý niekoľko ráz doplni- la, a vaty, ak v niektorom hoteli neboli k dispozícii čistiace tampóny. Ale bola si istá, že jedného dňa ju tá súprava zachráni a pomôže jej zachytá- vať vodu v púšti, zaškrtiť útočníka alebo vysielať z atolu porasteného pal- mami signály letiacemu lietadlu. Dovtedy jej poslúži ako talizman – čosi ako plyšový macík alebo kabelka. Olivii sa nikdy nezdalo, že by na svete bolo mimoriadne bezpečne.
Znova sa obrátila k oknu s výhľadom na pláž. Z teleskopu visela lami- novaná kartička s návodom. Chvíľu na ňu zmätene hľadela, potom to vzdala, pozrela cez okulár a uvidela zelenú mazanicu zväčšenej trávy. Pokrútila kolieskom a pred očami sa jej zjavilo nábrežie hore nohami.
Posunula obrátený svet hore – alebo dolu? – k bežcovi, ktorý bol, ó, do pol pása nahý (prečo tak pyšne poburuje ostatných?) a na jachtu ťarbavo rozrážajúcu vlny. Obrátene sa posúvala bokom, kým nedorazila k Oceans- Apartu. Loď vyzerala ako biele doverské útesy smerujúce k Miami.
Vytiahla z tašky laptop a poslala e-mail Barrymu.
Vec: Fantastický nový príbeh
1. 2.
V Miami je super, všetko prebieha hladko.
Senzačný článok do rubriky o životnom štýle: OceansApart – nový a nechutne veľký plávajúci obytný blok zakotvil pri svo- jej prvej plavbe v Miami.
Rada o tom napíšem, ale potrebovala by som zostať o deň dlhšie – v lepšom prípade o dva.
3.
Končím. Olivia
Spokojne pokyvujúc hlavou si to prečítala, stlačila Poslať, potom sa po- zrela do zrkadla a strhla sa. Vlasy jej trčali ako šialené a tvár mala desivo opuchnutú, čo bol následok šestnástich hodín strávených v lietadlách a na letiskách – z toho päť na Heathrowe, pretože ktorási dáma si zabudla laptop na vécku. Večierok pri príležitosti uvedenia nového pleťového krému sa začínal o šiestej. Mala dvadsať minút na to, aby sa premenila na očarujúcu krásku večera.
