Po nej nasledoval román Moje more (2012) a kniha poviedok Slobodu bažantom (Vydavateľstvo SLOVART 2015), s ktorou sa dostala medzi finalistov ceny Anasoft litera 2016. Na toto prestížne ocenenie boli nominované aj jej ďalšie dva romány: Muž z jamy a deti z lásky (2017) a Tri smrtky sa plavia (2018). v spolupráci s Katarínou Kerekesovou napísala pre deti knihy Websterovci a Websterovci 2 podľa rovnomenného animovaného seriálu.
Ahojte.
Úvodom môjho listu z domácej karantény oznamujem, že i ja prepisujem históriu, svetovú aj osobnú. Vo volebný deň som sa vydala. Nie do sveta, za muža. Minimalistický obrad aj samotná udalosť sa zvrtli rýchlo a bez zbytočného obecenstva (tie stovky na facebooku sa nerátajú).
Na služobnú cestu do Belehradu som vyrazila dva dni po svadbe.
Po návrate sa niť sveta už odvíjala inak, vlastne – cievka sa zasekla a cverna, povedzme, že ja, zostala na mieste. Motív cverien a nití používam teraz často, prepisujem totiž tretiu sériu animovaného seriálu Websterovci do knižnej podoby. Tam sa to špagátikmi, chemlonom, nitkami a makramé hemží. Vyjde v septembri.
Dokončujem román pre dospelých Spoločný nočný mier a súčasne maľujem obálku na jeho titulnú stranu. To je už taký môj svojráz, ku knihám si rovno maľujem aj obálky. Ale tieto činnosti vyžadujú, aby sa niť mojej telesnej schránky neodvíjala, aby som len sedela na zadku … a to som nikdy nevydržala dlho.
Moja kolíska je voda. Bývam pri vode, som vo vode. V pondelok, stredu a piatok sa chodievame aj s mužom kúpať do Váhu, konkrétne na tajné miesto, kde nie je toľko nových občanov, bažiacich po rekonštruovaní svojej imunity. Ja to robím pre adrenalín, ktorý sa po kúpaní v studenej (a v strede zimy ľadovej) vode, dostavuje v takej sile, že sa mi chce bežať, odvíjať svoju oceľovú niť a cestou mečom postínať všetky korony. Po desiatich minútach plávania v sviežom toku, ktorý sa na tajných miestach skrúca do meandrov, vystúpim na breh a chvejem sa. Chvíľu. Potom prichádza teplo, energia a sila, ktorou môžem rozsvietiť mesto (zjavne aj sebavedomie).
Usilujem sa postarať o svojich blízkych, o naše deti aj o rodičov, to všetko zatiaľ na diaľku. Robíme si skvelé videochaty, odporúčame si filmy a na druhý deň o nich debatujeme. Online hráme lodičky aj piškvorky. Mladší syn Maxim sa denne a okrem toho aj ochotne pripravuje do školy a ja objavujem, že aj tanečná príprava či jazykový prejav sa dajú vyučovať cez livestream. Fascinujúce. Online formát dáva vzťahu k povinnostiam celkom iný rozmer.
Hneď po príchode z Belehradu som si ešte v kamennom obchode stihla kúpiť dve knihy -
Olgu Tokarczuk: Pravek a iné časy (to som už prečítala) a James Longo: Hitler a Habsburkové (to ešte nie). Ďalšie vyhliadnuté (napr. Normálni ľudia) si objednám.
Tiež sa často mrvím vo svojich dejinách umenia, pretože tie používam ako rúško na čokoľvek. Je to môj ohraničený priestor, po večeroch praskajúci prísnym a moderným Edwardom Hopperom a iskriaci vizionárskymi Bruegelom a Vermeerom.
Pozeráme filmy, po týždni ruskej kinematografie (Vojna a mier, Urga, Jelena, Leto) sme sa uchýlili k severu (Lars von Trier). Nezaspali sme pri tom (niektorí).
Áno, a máme aj puzzle. Už som poskladala Times Square a Louvre. Obe len tisícky, relax pri káve. Tiež – varím, neskromne a bohato. Chuť je dôležitá a jedlo je potešenie. Na tú holú ryžu je vždy dosť času…
Chodíme na prechádzky, vo dvojici. Na dvadsaťkilometrové, aj na krátke. V slnku aj vo vetre. Lebo môžeme. Načo mudrovať, už vieme, že sme spomalili a že sme si nevážili. Svet nebude aký bol. Budem si silnejšie vychutnávať zážitky, veľké aj najmenšie na svete. Tento rok nepôjdem k aprílovému moru, ani v lete do Pittsburghu, to už viem. Ale v borovicovom lese pod Čachtickým hradom si v slúchadlách púšťam hudbu a chytám hebký, večne zelený. Mach. Aj moje uši majú obdobia – a teraz majú čas Jesus Christ Superstar, no výhradne verziu z roku 1973. Judáš. Aj jeho part ma sýti cestou k tomu lesu.
