História výšiviek

Takmer všetky národy sveta v určitom období objavili kúzlo výšivky, a tak sa z pôvodne funkčného charakteru  spájajúcich, začisťovacích, a  spevňovacích stehov vyvinulo umenie, ktoré dodnes očarúva a inšpiruje.

Jeden druh stehov spájal jednotlivé kusy, ďalší - slučkovací steh obruboval okraje, aby sa nerozstrapkávali a iné stehy spevňovali nariasené časti odevov. Rytmickým ukladaním funkčných stehov vznikal jednoduchý ornament, ktorý sa postupne rozrástol do voľnej plochy. 

Na našom území môžeme vyčleniť približne 26 oblastí s charakteristickým rukopisom. Najbohatšie výšivky pochádzajú z oblasti západného Slovenska z okolia Bratislavy, Trnavy a Piešťan, kde dominovala výšivka podľa predkresleného vzoru. Pre stredné Slovensko je vo väčšej miere charakteristická výšivka podľa počítaných nití, najmä na Horehroní sú významné strediská ako Čičmany a Krupina a na východe, kde bola silná tradícia tkania, rozvinutého do mnohorakých dekoratívnych foriem, ho dotvárala špecificky redukovaná výšivka.

Najstaršie zachované výšivkárske práce máme z 13. - 14. storočia, keď sa v kláštoroch vyšívali omšové rúcha. Ku skutočnému rozkvetu výšivkárstva v našom prostredí však došlo až v 15. storočí, v súvislosti so vznikom prvých výšivkárskych cechov. V dobe renesančnej záľuby v luxusných tkaninách a prepychových výšivkách sa zakladali na hradoch a panských sídlach výšivkárske dielne, kde spolu bok po boku pracovali šľachtičné s prostými dedinčankami, často pod odborným vedením mníšok. Zaujímavé dedičstvo nám zanechali turecké nájazdy. Okrem pohrôm, mali za následok aj prenikanie vplyvu orientálnej ornamentiky a farebnosti, prostredníctvom zajatých tureckých krajčírov. 

Predpokladalo sa, že jednoduché techniky a vzory vyšívania bude ovládať každá dievčina v obci, takže sa dievčatá už od detstva učili vyšívať techniky zaužívané v komunite z ktorej pochádzali. Bez sviatočného vyšívaného kroja a výbavy sa totiž nezaobišla žiadna nevesta. Najnadanejšie z nich potom ovplyvňovali vyšívačské umenie celého okolia. Ďalšiu veľkú vlnu záujmu zažila výšivka v druhej polovici 19. storočia, keď v nej národní buditelia, v duchu romantickej idealizácie, objavili krásu duše nášho národa.

Výšivky sa začali zbierať, katalogizovať a vystavovať. Tak sa slovenské ľudové umenie, v podobe klasických výšiviek, dostalo na Národopisnú výstavu českoslovanskú (1895) do Prahy, na výstavy do Budapešti, Viedne, Paríža i Moskvy. Horné Uhorsko bolo vždy zaostávajúcejšou časťou tejto krajiny, ale ranokapitalistické vetry zaduli napokon aj v tomto regióne. Koncom 19. storočia, najmä v snahe zabezpečiť aspoň nejaký príjem sezónne zamestnanému roľníckemu obyvateľstvu, sa začalo komerčne využívať aj ľudové umenie. Prvou organizáciou, ktorá sa starala o organizovanie výroby a predaja výšiviek bol spolok Izabella, založený v roku 1885 v Bratislave. Jeho produkcia bola distribuovaná pod názvom „uhorská práca“, čím sa vlastne zahmlieval ich skutočný regionálny pôvod. Preto začiatkom 20. storočia zaviedol ženský spolok Živena vlastný predaj ľudových výšiviek prostredníctvom účastinárskej spoločnosti Lipa a vzniklo aj Družstvo pre speňaženie domáckeho ľudového priemyslu v Skalici. Ich zásluhou sa potom slovenská výšivka dostala nielen na výstavy, ale aj do domácností a salónov prakticky v celej Európe. 

Pokiaľ ste mali možnosť vzhliadnuť niektoré z prehliadok svetových návrhárov, alebo ste obdivovateľkou orientálnej krásy vyšívaných textílií iste viete, že vyšívané odevy sa nachádzajú prakticky v každej súčasnej kolekcii. Či už sa jedná o plastickú výšivku na vlnenom flaušovom plášti, alebo šifónový bluzón ozdobený zlatými líniami a flitrami, v každej podobe dodá odevu noblesný tón a oddelí ho tak od instatnej produkcie „značkových“ sérií. Základom úspechu je však kvalitný materiál. Je totiž rozhodujúcim komponentom, ktorý určuje charakter výšivky.

Od jeho farby, hrúbky a štruktúry sa zvyčajne odvíja zvolená výšivkárska technika, od nej sa odvíja motív a tým sa vytvára celkový vzhľad. V klasickej výšivke sa spočiatku používalo konopné a ľanové alebo miešané  plátno, neskôr, s rozvojom obchodných stykov pribudla bavlna – tzv. pamukové plátno. Vyšívačské priadze sa hrúbkou, pevnosťou a farebnosťou prispôsobovali kvalite podkladu, takže najstaršou vyšívačskou „bavlnkou“ boli prírodne sfarbené, alebo bielené konopné a ľanové nite. Ak bol dostupný šafrán, farbili sa nite na žlto, ináč sa vyšívalo červenou a modrou. V určitých obdobiach (na prelome 19. a 20. storočia) sa v niektorých regiónoch vyšívalo aj vlnenou priadzou, ale jej kvalita bola taká nízka, že sa od nej upustilo. Sviatočné a obradové odevy sa však vyšívali hodvábnymi niťami, ktoré sa v ľudovom odeve objavili na konci 18. storočia. Ich charakter umožnil vyšívať drobnejšie motívy a jemnejšie línie, čím výšivka získala graciózny ráz. A napokon, boli aj takí, ktorí si mohli dopriať vyšívané rukávy, čepce, šatky a mužské košele drahými striebornými a zlatými kovovými niťami.  

1 Komentár

Napísať komentár

Uistite sa, že všetky požadované (*) polia ste vyplnili. HTML kód nie je povolený.