femme: Kedy ste mali prvý dotyk s módou? Šili ste pre seba, pre bábiky?
Rebecca Justh: Vyrastala som v rodine, kde obaja rodičia veľmi dbali na oblečenie. Vždy museli byť zladení, elegantní a v súlade s aktuálnou módou. Neexistovalo niečo ako „dogabať sa“. Z matkinej strany som potomok slovenskej šľachty Justhovcov z 12.storočia a možno niečo z tej „modrej“ krvi mám v žilách. Pamätám sa, že už ako desaťročná som si ušila jednoduchú zásteru a neskôr som šila stále ťažšie a náročnejšie druhy odevov. Také nohavice twistového strihu ste v obchode nedostali kúpiť, a tak som si ich musela ušiť. Mala som priateľa, ktorý veľa cestoval. Raz, vrátiac sa z Francúzska mi opísal najnovšie parížske novinky zo sveta módy - nohavice od hora až po zem rovnako široké. Takzvaný cigaretový strih. Samozrejme, že keď som sa zjavila s takými nohavicami v uliciach Bratislavy, vzbudila som nesmiernu a všeobecnú pozornosť. Bola som na seba hrdá a páčilo sa mi to. Pochopila som, podľa reakcií ľudí, že je veľmi dôležité odlišovať sa od ostatných, napríklad oblečením. Vyjadrujete tým nielen svoj postoj, ale aj schopnosť kreativity. Zistila som, že množstvo ľudí sa, ešte aj v dnešných časoch, bojí farieb, či ich používania. Dokonca aj odevné dizajnérky sa oblečú do čierneho. Pre mňa nepochopiteľné. A tak som začala ešte intenzívnejšie tvoriť rôzne odevné dizajnové kúsky. Šila som len pre seba, pre bábiky som nemala čas. Svoj prvý román som napísala ako dvanásťročná. Na zbytočnosti nebol nikdy čas. Ani dnes.
femme: Na strednej škole si dievčatá kedysi v socializme šili podľa strihov časopisu Burda. Aj vy ste to skúšali, alebo ste tvorili podľa vlastných nápadov?
Rebecca Justh: Samozrejme, že Burda bola vtedy a pre mňa zostáva aj doposiaľ, stále časopisom číslo jedna na strihy. Nájdem tam základné strihy a ak si vytvorím, a to často, svoj model, musím si ho strihovo aj vyrobiť. Nemám s tým problém. Pomáha mi papier, staré látky a trojrozmerná schopnosť môjho videnia. A verte, viem o čom hovorím. Túto svoju schopnosť využívam aj v záhradnej architektúre. Nesmierne obdivujem strihovú, až ja tomu hovorím strihová architektúra, brilantnosť a nadanie módneho návrhára Giorgia Armaniho. Podľa mňa, je to génius, ktorého doposiaľ nikto neprekonal v jeho strihovej, dizajnovo - odevnej tvorbe. Jeho strihy by som chcela mať k dispozícii.
femme: Študovali ste ekonómiu, ale stále vás to lákalo k móde...
Rebecca Just: Vyštudovala som vysokú školu ekonomickú, ale pôvodne som chcela ísť študovať architektúru. K dizajnérstvu ma to nesmierne lákalo od malička. Ale mama mi povedala, že si zničím pri rysovaní oči, a tak som si zvolila matematiku, teda ekonómiu. Aj v tej som bola dobrá. Dizajnová tvorba odevov mi zostala ako víkendový koníček. Po škole som napokon aj tak skončila v umení. Začala som pracovať v Slovenskej televízii v Mlynskej doline. Ako vedúca odboru organizácie a riadenia. Ale počas chvíľ voľna, som veľmi rada chodila do televíznych štúdií. To bol pre mňa svet, svet umenia – divadlo, kulisy, odevy, teda kreatíva a tvorba. Po roku 1992 som si založila svoju reklamnú spoločnosť, akoby takú malú televíziu. Vyrábala som televízne zábavné programy, reklamy, dokumenty. Tiež som sa realizovala ako režisérka, scénaristka, producentka, ale aj moderátor, mediátor a odevný tvorca bola len samozrejmosť.
femme: Kedy ste sa začali prezentovať ako módny návrhár a kedy ste sa predstavili so svojimi modelmi verejnosti?
Rebecca Justh: Ťažko u nás hovoriť o módnom tvorcovi. Môj názor je, že móda sa tvorí v Miláne, v Paríži, v Londýne, v New Yorku. Ale nie u nás. My neurčujeme svetovú módu, my len kopírujeme, čo je vo svete moderné. Ja skôr uznávam termín odevný dizajnér, či krajčír, ak niekto len skopírovaním zrealizuje niekoho dielo ako sa to často aj deje. Mojou snahou je byť originálna. A keďže v súčasnosti nie sú až tak striktne vymedzené nejaké štýly, tak ako kedysi boli len minisukne, či nohavice do zvonu a podobne, tak si môžem vytvárať dizajn aký len chcem. Nuž a tu sa trošku približujem k módnemu tvorcovi. Mojou snahou vždy bolo, odevmi dotvoriť postavu tak, aby bola krásna, príťažlivá, sexi a originálna. V roku 2006 mi známe povedali, aby som konečne ukázala svetu, čo som schopná vytvoriť. A tak som v roku 2008 usporiadala svoju prvú módnu prehliadku v dome ALIZE. Bol to taký vianočný večierok s 200 hosťami. Modelky mi predviedli 145 modelov. Neuveriteľné, však? Ale to je tá moja produktivita práce. Nuž a keďže bol úspech, tak som potom zorganizovala ešte tri takéto prehliadky. V roku 2013 mi Slávka Kállayová vybavila u pani Márii Rehákovej prezentáciu mojich modelov v rámci jej Bratislavských módnych dní. V rámci nich som neskôr ešte prezentovala svoju tvorbu tri krát. Tento rok som tam bola štvrtý krát.
femme: Koľko modelov ste dodnes ušili?
Rebecca Justh: Nespočítateľne! Šijem odevy všetkého druhu a vždy z materiálov vysokej kvality. Hodváb, brokát, bavlna, ale aj kožušiny, či rôzne druhy kože. Nedokážem povedať číslo, ibaže by som spočítala všetky víkendy svojho života od približne dvadsiateho roku, hoc šijem od svojich desiatich, ale intenzívne od 20-tich rokov. Odpočítala by som dni venované cestovaniu a výsledné číslo by som násobila približne dvoma, lebo priemerne za víkend ušijem dva kúsky aj viac. A tak by som dostala len približný počet, ktoré som dodnes ušila. Ha, ha, tu sa prejavil môj zmysel pre matematiku. Ale tú napokon potrebujem aj pri šití, okrem iných činností počas dňa.
femme: Kde nakupujete látky? Kto šije vaše modely? Máte tím krajčírok?
Rebecca Justh: Z obchodov mám najradšej obchody s látkami, ktoré sú mojou vášňou. Túto vášeň realizujem na návšteve akejkoľvek krajiny, ktorú navštívim. Videla som veľa krajín sveta, od Nového Zélandu, cez Austráliu, Čínu, Indonéziu, Arabský poloostrov, Európu až po Ameriku. Najkrajšie látky som videla v Číne. Priamo som bola v továrni, kde chovajú Priadku morušovú a z jej zámotku - kokónu tkajú ten najjemnejší hodváb. Úchvatné! Ale aj v Indii, kde látky pretkávajú zlatými a striebornými niťami, tak aj na Srí Lanke, či Bali. U nás v Európe vedia vyrobiť prekrásne látky v Taliansku. Nuž a moja súčasná odevná „Zlatá kolekcia 2017“, je zhotovená z talianskej Haute couture Italy. A realizácia modelov? Nemám žiaden tím krajčírok. Nikdy som ani nemala. Všetko, čo máte možnosť vidieť, či na modelkách, či na mne, som ušila len ja sama. Veď v tom spočíva môj koníček. Nájsť krásnu a kvalitnú látku, materiál, kožu, vymyslieť model a napokon ho aj zrealizovať. Akonáhle zavesím odev na vešiak, už ma nezaujíma, musím ísť ďalej. Zas tvoriť nové. Večný kolobeh tvorby.
https://femme.sk/index.php/zena-a/zena-a/item/9782-vsestranna-rebecca-justh-ma-fantaziu-napady-a-styl?print=1&tmpl=component#sigProId0421033e84
femme: Na Bratislavských módnych dňoch ste sa predstavili nádhernou nadčasovou kolekciou, z ktorej by si určite vybrali aj svetové hviezdy a rady by sa v nich prešli po červenom koberci. Modely vznikli v spolupráci so sklárom Achilleasom Sdoukosom. Ako vznikla táto spolupráca?
Rebecca Justh: Ďakujem za prekrásne zhodnotenie mojej práce. Áno, mám sen, obliecť napríklad na červený koberec Hollywoodu Lady Gaga (Stefani J.A.Germanotta). Mám presne v hlave predstavu jej outfitu. Tiež spolupracovať s významnou americkou stylistkou Rachel Zoe. Pripravujem ponuku pre rapera Rytmusa – Patrika, či Daru Rolins, ale aj pre iné naše osobnosti, ktoré by vedeli nosiť moje modely. Lebo „Zlatú kolekciu 2017“ budem ešte rozvíjať o ďalšie kúsky v nových dizajnoch, použitím zlata, geometrických tvarov a farieb. S Achilleasom ma zoznámil môj fotograf Ivan Medveď. Achilleas vyslovil jednoduchú vetu: „Mohli by sme spolupracovať“, a pre mňa to znamenalo, akoby ste otočili štartovací kľúčik. Pozerajúc sa pri tom na jeho prekrásnu, farebnú, kreatívnu sklársku tvorbu, okamžite sa mi v mozgových závitoch začali, ako film v 3D formáte, ukazovať obrazy a variácie dizajnov a tvarov pre moje šaty. Nechala som sa inšpirovať kultúrou aj starovekého Egypta, ktorý ma fascinuje celý život. Nuž a na látky som mala šťastie, ako som už povedala z Talianska. Celú túto kolekciu som navrhla, so sochárom sme vyrobili odliatky poprsia, Achilleas odliať zo skla podprsenky a ja som tieto zakomponovala do odevov. Jednoduché? Pre toho, kto má talent. Som nesmierne vďačná, že som tento dostala do vienka od Univerza. Zároveň som zistila, že vo svete spojenie skla v odeve ešte nebolo realizované. Takže módna svetová kolekcia. Prečo nie. Aj Slovensko je súčasťou sveta.
femme: Kedy vás kopú múzy? Prezradíte niečo aj z vášho súkromia?
Rebecca Justh: Múzy žijú so mnou stále. Nepretržite. Na všetko, na čo sa pozriem, viem využiť, či pôsobí na mňa ako podnet na tvorbu. Život ma naučil, že nemám robiť činnosti, ktoré neviem, na ktoré nemám talent. Ale či už odevná tvorba, písanie, či tvorba televíznych relácii, či dokumentov, na ktorú mi Univerzum talent dalo, mi idú od ruky. Realizujem ich veľmi ľahko. Akoby so mnou žili v súlade. V súlade s mojím žitím, myslením a pohybmi. Neviem, či som sa vyjadrila zrozumiteľne. Ja ušijem sukňu za dve hodiny, moja priateľka za dva dni. Neviem namaľovať portrét, ale slová a vety idú zo mňa ako prekrásne číra voda cez skaly v tatranských horských potokoch. Som vdova a moje deti sú už samostatné, preto mám dostatok času venovať sa svojím záľubám, ktoré môžu moje okolie obohatiť. Chcem ľuďom poskytnúť odevnú dizajnovú tvorbu z prekrásnych látok, skla, kože či kožušín, aby sa jej nosením stali výnimoční, neprehliadnuteľní, jednoducho krásni, nadčasoví či svetoví.
femme: Čo chcete ešte dosiahnuť?
Rebecca Justh: Chcem ľuďom zanechať toho ešte veľa, preto mám veľa práce a veľa cieľov. V súčasnosti píšem knihu – moje rady a skúsenosti ako vyzerať dobre a zdravo aj po ..., ktorú budeme krstiť koncom septembra, chystám novú televíznu reláciu s Justinom Topolským a samozrejme, v oblasti odevného dizajnu mám pripravené ďalšie zaujímavé a luxusné odevy, ktoré budem prezentovať v septembri vo svetovom meste módy New York, ale aj u nás, v meste Trenčín v rámci vzkriesenia tradícií Trenčín mesto módy v spolupráci s Jankou Jankovičovou. Neskromne, túžim získať Zlatú Fatimu za realizáciu „Zlatej kolekciu roku 2017“. Každý z nás príde na svet a má tu niečo urobiť, či zanechať. Ja, dostanúc talent na rôznu tvorbu, mám za povinnosť jej výsledky ľudstvu odovzdať, čím ich mať možno potešiť, inšpirovať, či povzbudiť.
