Katarína nájde po smrti starej mamy v zaprášenom kufri list od otca, ktorého nikdy nepoznala. Verí, že stretnutie s ním môže všeličo zmeniť.
Boris Klen ju pozve na večierok, kde chce dcéru predstaviť snobskej rodine a niektorým vybraným spolupracovníkom. Všetko však dopadne inak, ako si Katarína vysnívala. Kto má záujem na tom, aby dievča navždy zmizlo zo života úspešného podnikateľa?
Jeho manželka Klaudia, dcéra Lujza alebo ktosi tretí?
A akú úlohu v hre o Katarínin život zohráva Zlatica Vitarovićová?
„Tento román je pre mňa ako autorku prelomový, nakoľko po prvý raz sa čitateľovi jedna z postáv prihovára v prvej osobe,“ vysvetľuje Adriana Macháčová. „Rozprávanie Kataríny je retrospektívne popretkávané celým príbehom. Túto zmes neutrálneho rozprávača s pohľadom dievčaťa som zvolila preto, aby boli otázky a odpovede intímnejšie. Katkine príbehy čitatelia nespoznajú tak, ako sa skutočne diali, ale ako ich sama, zo svojho pohľadu, prežívala.“
Ľudia zo všetkého najviac ohovárajú šťastie.
Françoise Saganová
ADRIANA MACHÁČOVÁ napísala romány Cudzie vzťahy, Žena vplyvného muža, Dobré dni sa začínajú v noci / V slepej uličke, Striptíz duší, Nebezpečný muž, Nikdy never ryšavke, Hubertove ženy, Milostný poker, Keď láska zabíja, Tieň pochybností a A teraz ma pobozkaj. V časopise Slovenka jej vyšiel krátky román na pokračovanie s názvom Prečo práve ja?
S publicistom Róbertom Dydom vydala romány Šokujúca aféra, Vieme prví a Škandál v lepšej spoločnosti.
Knihy Adriany Macháčovej vychádzajú aj v českom a nemeckom preklade.
https://femme.sk/index.php/volny-cas/kniha/item/11456-milujem-tvoje-lzi?print=1&start=2370&tmpl=component#sigProId36bd1c7f0e
Začítajte sa do novinky Milujem tvoje lži:
Piatok 22. septembra, 18.35
Rúž sa jej vyšmykol z ruky, cinkol o roh kozmetického stolíka a dopadol do dlhého vlasu sivého vlneného koberca. Paula sa poň zohla. Zastonala. Puzdrové čierne šaty ju zvierali ako kazajka. Neznášala ich, hoci v nich vyzerala dobre a dali vyniknúť jej štíhlej postave.
„Paula, už si hotová?“ opýtal sa Milan za jej chrbtom.
Zvrtla sa a neprítomne naňho pozrela. Už teraz bola unavená a deprimovaná z večera, čo ju čaká. Večierok u manželovho šéfa bude naisto veľkolepý, mala by sa tešiť. Kopa zbohatlíkov, čo lyžujú vo Švajčiarsku, smažia sa na jemnom piesku lagún súkromných ostrovov okolo Tahiti a narodeniny oslavujú v Las Vegas. Niekedy premýšľa, či sa im to naozaj takto páči, alebo ich ustavične niečo núti vymýšľať si exotické výlety a žúry v nezvyčajnom prostredí, len aby urobili okolo seba rozruch.
„Hádam sa ten starý chren neposerie, keď prídeme o minútu neskôr,“ odvrkla.
Nikdy sa s Milanovým šéfom nestretla. Z jeho slov si ho predstavovala ako malého, tučného Napoleona, ktorý si výzor kompenzoval veľkým, sebavedomým egom. Dnes konečne spozná uznávaného bosa renomovanej stavebnej firmy a niekoľkých Milanových kolegov aj s ich manželkami.
„Prestaň!“ zavrčal Milan.
„Čo je? Nemrač sa, veď ho tak sám voláš,“ zatiahla znechutene.
„Dnes nie! Rozumieš, dnes nie!“ varovne vztýčil ukazovák. „Veľmi dobre vieš, ako mi na tej návšteve záleží. Potrebujem sa ukázať v dobrom svetle, inak je povýšenie v zadku. Ide o moju budúcnosť!“ dodal dramaticky.
Paula si zahryzla do spodnej pery, aby sa nerozosmiala, a s neskrývaným sarkazmom si Milana premerala od hlavy až po päty. Už ani nevie, prečo sa zaňho vydala. Nejasne sa jej vybavil čiernovlasý, pekný, vysoký, mladý muž, ktorému sa pod úzkymi rukávmi košele napínali svaly. Hlavu mal plnú ideálov a plánov. Po šestnástich rokoch manželstva má doma vypĺznutého kocúra, čo zráža opätky a hrbí chrbát pred každou autoritou. Desať rokov sedí za tým istým stolom, monitoruje verejné stavebné zákazky v Európskej únii a vyhľadáva potenciálne príležitosti, po ktorých by mohol ich podnik skočiť. Nebyť jeho odhadov, zrejme by sa Klenovej firme tak dobre nedarilo. Keby bol Milan priebojnejší, už dávno by oddeleniu šéfoval a mal by podstatne vyšší plat aj kompetencie. Takto sa k hornej špičke nikdy neprepracuje.
„Kto tam vlastne bude?“ opýtala sa ľahostajne.
„Ktorú si mám dať?“ Milan z vešiačika stiahol dve kravaty. „Modrú alebo červenú?“ prikladal si ich postupne k hrudi.
Paula prstom ukázala na modrú v jeho ľavej ruke. „Kto tam teda bude?“ opýtala sa ešte raz.
„Už som ti to predsa hovoril,“ odsekol.
„Nie, nehovoril!“ zaprotestovala.
„Nepočúvala si ma!“
„Tak mi to povedz ešte raz.“
„Dvaja Klenovi zástupcovia a šéf ekonomického odboru. Všetci s manželkami,“ zasyčal, zaväzujúc si kravatu.
„Ktorého z nich máš nahradiť?“
„Nebuď protivná!“ vyštekol. „Radšej si švihni,“ posúril ju. „Už bude trištvrte. Taxík čaká.“
Paula pozrela do zrkadla a naniesla si na pery ostročervený rúž.
„Inak, od asistentky som zistil,“ pokračoval Milan, obzerajúc sa v zrkadlových dverách veľkej šatníkovej skrine, „že Klenova žena sa volá Klaudia a má...“
„Budem hádať,“ skočila mu Paula do reči. „Má kozmetický salón!“ zvolala posmešne.
„Nie,“ mávol rukou, akoby odháňal dobiedzavý hmyz.
„Tak butik v centre,“ tipovala.
„Realitnú kanceláriu,“ informoval ju sucho.
„Fí, pozoruhodné,“ afektovane hvizdla. „Koľko majú tých nehnuteľností, že potrebujú vlastnú realitnú kanceláriu?“ opýtala sa žlčovito.
Milan zvraštil vysoké čelo: „Čo ťa žerie?“
„Nič!“ odvrkla.
„Daj si pohov, Paula, a buď v pohode.“
„Čo mi tým idiotským buď v pohode chceš naznačiť?“
„Hlavne nerozoberaj, ako sa otvárajú nožnice medzi ľuďmi, čo je tvoja obľúbená téma,“ rozhodil rukami.
„Nechápem prečo? Podľa teba to nie je vážny problém?“
„Nie je to naša vec!“ uzemnil ju.
„Vieš vôbec, ako niektorí ľudia živoria?“
„Tragédia,“ uškrnul sa.
„Somár!“ šepla Paula.
„Okej, už stačilo!“ Milan ju rázne zastavil zdvihnutou rukou. Ešte chvíľa a rozhorí sa medzi nimi ďalšia hádka. Už vírila v ovzduší ako tornádo. V poslednom čase sa nevedia normálne porozprávať. Celý týždeň jej ustupuje. Obrnil sa nevšímavosťou, len aby mu dnešný večer vyšiel a nedorazili na návštevu ako dve rozzúrené hyeny.
„Urob mi radšej ešte jeden drink,“ požiadala ho Paula.
„Už si mala dosť!“
„Dva poháriky vodky s džúsom je dosť? Nebuď smiešny, jeden si ešte môžem dať. Alkohol má priaznivé účinky na činnosť srdca. Nechcem, aby ma tam kleplo,“ zasmiala sa.
„Nemala by si chľastať! Evidentne máš dosť! Odchádzame!“ Milan sa znechutene zvrtol. Dupotajúc prešiel spálňou a cez úzku chodbu k vchodovým dverám. Pod pazuchu si strčil nekresťansky drahú fľašu jantárového koňaku Courvoisier pre šéfa a do ruky vzal našuchorenú kyticu červených ruží pre hostiteľku. „Paula!“ zareval na ženu a poklopal špičkou topánky po sivých dlaždiciach.
„Už idem,“ hlesla a prstami si začesala plavé vlasy. Neochotne vstala a vhupla do lakovaných čiernych ihličiek. Bolo jej na vracanie. Ešte jeden pohárik by si mala dať, napadlo jej, nech je pripitá. Aspoň by nevnímala, čo sa okolo nej deje a hovorí.
Úspech a bohatstvo iných ju zraňovali. Vyštudovala právo, ale nikam to nedotiahla. Po materskej zakotvila na právnom oddelení jednej z veľkých bánk a zjednodušene povedané, v spolupráci s exekútorom pripravuje neplatičov a dlžníkov o strechu nad hlavou. Fakt záslužná činnosť, pomyslela si trpko. Koľko ľudí ju musí nenávidieť!
Obaja s Milanom akoby nič neurobili správne. Vlastne, opravila sa v duchu, ich pätnásťročná dcéra sa vydarila. Paula sa pousmiala pri spomienke na Nikolu. Verila, že v živote bude priebojnejšia a úspešnejšia než jej rodičia. V septembri nastúpila do prvého ročníka gymnázia a už teraz vedela, že sa chce stať lekárkou.
„Paula!“ ozvalo sa z chodby o poznanie nervóznejšie.
Sivé oči vyvrátila k stropu a schmatla červenú listovú kabelku.
„Už som tu,“ prekráčala do chodby. „Kde mám kľúče?“ očami prebehla po dlhej skrinke na topánky.
„Tu!“ Milan ich zvesil z vešiaka a otvoril dvere. „Choď už, zamknem,“ zavelil.
Paula sa rozladene vydala dolu schodmi. Doriti, načo som súhlasila, že s ním pôjdem ku Klenovcom? Bude to mizerný večer a strata času! Prečo som neodmietla? spytovala sa v duchu, no vzápätí nepríjemné otázky zatlačila do úzadia, veď odpoveď na ne dobre poznala. V posledných mesiacoch s mužom nikam nechodia. Obaja sa tvária, že žijú život zaneprázdnených ľudí, ktorých pohlcuje práca. Nebola to však pravda. Na robotu sa len vyhovárajú, ich vzťah pomaly chladne. Majú čo doháňať. Prvým krokom bude návšteva. Trápna návšteva! Dôležité však je, že naruší ich stereotyp a stane sa z nej téma, možno správna a vhodná, o ktorej sa budú môcť do noci zhovárať.
Čo neurobí manželka pre rodinnú pohodu, uškrnula sa v duchu a potlačila ťažkú bránu.
