Jana Kovalčiková, Kamila Heribanová Milan Ondrík, Emil Horváth, foto: SND
Zdravý nemocný je tvoja prvá skúsenosť so svetovou klasikou. Doteraz si sa venoval skôr autorským projektom, prípadne slovenskej klasike či súčasnej svetovej dráme. Bol na začiatku úvah pri výbere tohto titulu konkrétne Molière alebo boli iné kritériá?
Pavol Viecha: Uvedomujem si, že SND disponuje naozaj silným hereckým ansámblom, a teším sa, že môžem využiť jeho potenciál najlepšie, ako viem. Ľudia, s ktorými som sa rozhodol spolupracovať v tomto projekte, majú skúsenosť s klasickými divadelnými textami a s divadelnou interpretáciou rôznych dramatických postáv. A to je niečo, čo sa z ansámblových divadiel vytráca. Väčšinou sa už robia autorské projekty, prozaické adaptácie a tak ďalej. Ale aby herec vedel pracovať s blankversom či s alexandrínom, aby mal vo svojom talóne päť Shakespearov, ktorých odohral v minulosti, to je naozaj unikát. Preto som si povedal – keďže mám možnosť spolupracovať s takýmito ľuďmi, tak si to idem aj patrične užiť. Skúsim si vybrať titul, ktorý by som sa inde zrejme obával ponúknuť, pretože by som nemal oporu v kolegoch skúsených v tomto type dramatiky.
Je niečo, čím ťa proces prekvapil? Či už z hľadiska samotného textu, alebo z hľadiska ľudí, s ktorými pracuješ?
Pavol Viecha: Stále ma prekvapuje, že sa naozaj môžem od kolegov čo učiť, že človeku je stále na skúškach niečo ponúkané a on sa s tým len hrá a snaží sa to upratať do koncepcie, ktorú si dopredu pripravil. Čiže áno, je to pre mňa vždy nové a inšpirujúce.
Molièrove komédie môžu byť vnímané ako klasická, pomerne prístupná zábava pre širokú verejnosť. Vnímaš tak aj inscenáciu Zdravý nemocný?
Pavol Viecha: Áno, od začiatku som si uvedomoval, že Molière má takúto konotáciu – a práve to ma teší! Chcem dostať na predstavenie diváka, ktorého práve takýto titul do divadla pritiahne, ideálne prvodiváka. A nechcem ho nahnevať a následne odstrašiť tak, že sa už v divadle viac nevyskytne. Dúfam, že Zdravý nemocný bude v najlepšom zmysle dobre spravená komédia. Ale nie lacná! Nech je to divadlo, ktoré hovorí o krutosti ľudí a nazerá na svet skôr groteskne ako veseloherne.
Takže nejde len o akýsi únik od problémov, ktorými sme, či už na osobnej, alebo spoločenskej úrovni zaplavení?
Pavol Viecha: Ja si myslím, že len pridávame farbu k palete inscenácií, ktoré sa na pôde SND za posledné roky vytvorili, ku ktorým môžeme zaradiť aj náš Budete mať luft! alebo Čaj u pána senátora. Nie je to zámerne zvolený „ľahší žáner“, ktorý má len odpútať pozornosť. Stále sa vyjadrujeme k súčasnosti – nepúšťame sa síce otvorene do nejakých politických káuz, ale zato zostávame v ešte háklivejšej osobnej rovine. Myslím si, že mojou prácou
je poskytnúť okoliu kvalitný umelecký obsah, ktorý bude hodnotný ako z obsahovej stránky (téma, koncepcia, optika), tak z formálnej stránky (text, interpreti, zábavnosť).
Už si to naznačil, ale máš ambíciu reagovať týmto dielom na snahy o obmedzenie slobody umelcov a kultúry? Pocítil si počas tvorby náznaky autocenzúry alebo naopak potrebu rebelovať proti tlakom zvrchu?
Pavol Viecha: Potrebu autocenzúry som našťastie nepocítil ani trochu. A tá tendencia rebelovať... Snažím sa pred ňou nezatvárať oči, uvedomujem si, že niekde vo mne drieme. Nechcem však upadnúť do lacného rebelantstva, ktoré stále iba kričí, ale obsah stojí na vratkých nohách. Preto som sa rozhodol koncentrovať svoju energiu do toho, aby bolo toto dielo svojou kvalitou obhajujúce samo seba kritické a profesionálne v tom najlepšom zmysle slova. Mám pocit, že práve to je forma, ktorou sa ja ako umelec dokážem obhájiť – cez svoju prácu, cez svoje dielo.
Pri výbere titulu sme zvažovali viacero Molièrových hier. Čím u teba zvíťazil práve Zdravý nemocný?
Pavol Viecha: Túto hru Molière napísal ako poslednú vo svojom živote po tom, ako prešiel viacerými fázami. Mal fázu, keď písal skôr jednoduchšie, banálne frašky. Potom dlho a intenzívne pracoval pre kráľovský dvor Ľudovíta XIV., keď mu námety boli diktované, a dokázal pokryť celú škálu od nízkej frašky, ktorú sa naučil písať na ulici ako pouličný komediant, až po „vysoké umenie“, ako komédiu-balet a podobné formy, ktoré vtedy figurovali vo Versailles alebo v Paríži. A táto hra mi bola od začiatku sympatická, lebo je kombináciou toho nízkeho aj toho vysokého. Ide o komédiu-balet. My sme síce niektoré dialogizované baletné vložky vyhodili, no snažili sme sa zachovať baletnosť, ľahkosť a eleganciu baroka – v kombinácii s tým obsahovo najnižším, čo ponúka práve fraška. A to sú témy ako rozpadajúce sa zdravie, problémy s vlastným telom, despotickosť v rodine a podobne.
V Zdravom nemocnom je výrazný motív šarlatánstva. Čím je šarlatánstvo v kontexte tejto inscenácie pre teba? Vnímaš ho ako problém sám osebe alebo reprezentuje niečo všeobecnejšie?
Pavol Viecha: Keď sa povie slovo šarlatán, znie veľmi archaicky a nekomunikatívne. Stačí ho však vymeniť napríklad za slovo podvodník a hneď máme pocit, že je živé, že je na tepe doby. Nemusíme sa pritom baviť len o sfére lekárstva, môžeme sa baviť o štátnej správe, medziľudských vzťahoch, podvodníctve v rámci obchodu, školstva... O podvodoch počúvame na dennej báze všade okolo nás a už sa ani nezakrývajú. Podvodník môže verejne vyhlásiť: „No tak som podvodník, a čo?“ V rámci morálneho kódexu už podvodníctvo nič neznamená.
Ponúka podľa teba Molière z tejto situácie nejaké východisko?
Pavol Viecha: Molière podľa mňa jednoducho hovorí, že aj tak raz všetci zomrieme. Toto jeho memento mori tam svieti celý čas a on ho ustavične dookola opakuje, až to v tom vlastne skončí. Aké lepšie poučenie môžeme mať?
Za rozhovor ďakuje Martin Krč
PAVOL VIECHA je súčasný slovenský režisér a pedagóg na VŠMU. Má za sebou nielen pestrú škálu činoherných projektov, no napríklad aj opernú inscenáciu (Favoritka, Štátna opera v Banskej Bystrici) či satirický online seriál (Konečne Kritická Televízia). Niektoré z jeho inscenácií by sa dali zaradiť do sféry nezávislého divadla (Opustený západ, Otec Ferapont alebo Znovuzrodenie pravoslá- via v našom meste), no spolupracuje aj s kamennými divadlami (napr. Hey Slováci!, Kreutzerova sonáta/Čia vina?, Manifest – všetky v Mestskom divadle Žilina). Nevyhýba sa ani ochotníckemu divadlu – konkrétne s divad- lom Zrakáč naskúšal pod hlavičkou SND inscenácie Ste medzi nami a Čaj u pána senátora. Okrem nich v SND režíroval aj autorský projekt Budete mať luft!, ktorý získal Cenu Eleny Lackovej 2024. V súčasnosti pripravuje projekt v pražskom divadle X10 a okrem divadla sa venuje napríklad aj hu- dobno-vzdelávaciemu projektu O Gadže Bašaven.