V knihe sa napríklad odporúča jedenie prerušiť malou duchaplnou konverzáciou, ale nediskutovať s plnými ústami; potrava sa nemá preberať ale naberať príborom, a vždy ten najbližší kus. Pravidlá, ktoré sú v dnešnej dobe prirodzené, začiatkom renesancie neboli. Vynútila si to zmena kuchárskeho umenia, príchod nových surovín a nástup používania vidličky.
Prvá dochovaná informácia o vidličke sa datuje do 14. storočia v Taliansku; ale ako súčasť pri stolovaní sa stáva až neskôr okolo 16. a 17. storočia na kráľovských a šľachtických dvoroch. Objavom „Nových svetov“ (Amerika, Ázia, Afrika) dochádza aj k zmene a ovplyvňovaniu kuchárskych postupov a receptov. Šestnáste storočie prinieslo do Európy zemiaky, paradajky a kukuricu, ale svoje uplatnenie si hľadalo ešte niekoľko desaťročí. Na druhej strane káva, čaj, čokoláda a tabak našli skôr svoje uplatnenie aj z toho dôvodu, že boli používané najskôr ako liečivá.
Návratom k antike v renesancii, sa zrodila prvá myšlienka o súvislostiach chorôb s denným stravovaním. Ide o tzv. Galénovú dietetiku. Galenus chápal ľudské telo ako súbor štyroch telových tekutín (krv, hlien, žlč a čierna žlč), ktoré mali svoje charakteristické vlastnosti, ktoré súviseli aj s chuťou potravín. Práve tento dietetický systém, chcel správnymi stravovacími návykmi dosiahnuť rovnovážneho stavu tekutín v tele.
V Taliansku vznikla „Kniha o umení kuchárskom“ od Bartolomea Sacchi, ktorá pojednáva o talianskych stolovacích a stravovacích návykoch. Talianska kuchyňa sa snažila v tomto období servírovať jedlá, ktoré sa k sebe hodili a pozitívne vplývali na organizmus. Nastala zmena z predchádzajúceho obdobia, kde sa na stôl súčasne podávali všetky druhy a chute potravín. Traduje sa, že až príchodom Kataríny Medicejskej na francúzsky kráľovsky dvor (1534), dochádza k pozitívnej zmene v kuchárskom umení aj v tejto krajine. Dovtedy francúzska šľachta a kráľovsky dvor nepoznala veľkú francúzsku cusine. Obľubovali pokrmy bez ľadu a skladu, hlavne že bolo všetkého dostatok. Katarína Medicejská sa sama považovala za gurmánku a preto zaviedla nové pravidlá v stravovaní ako aj „novoty“ v stolovaní. Snažila sa zaviesť používanie vidličky, čo sa jej podarilo až u svojho syna Henricha III.Na víno a vodu sa začalo používať jemné benátske sklo a glazovaná keramika sa priviezla z talianskej Faenzy tzv. fajansa. Obľubu prinavrátila lacným základným surovinám ako sú fazuľa a olej, spopulárnila špenát na florentský spôsob a svojmu manželovi Henrichovi II. dávala pripravovať zdravé artyčoky na rôzne spôsoby.
