Koučka Iveta Kirschner vysvetľuje, prečo v nás tento čas roztáča kolotoč vnútornej kritiky a čo môžeme urobiť, aby sme z neho konečne vystúpili.
„Vnútorný monológ, čiže rozhovor, ktorý vedieme sami so sebou, nás ovplyvňuje omnoho viac, než si myslíme. Záleží na tom, aké slová používame, keď sa rozprávame sami so sebou. Náš postoj, ktorý si v sebe pestujeme a vnútorným monológom posilňujeme, ovplyvňuje naše vnímanie reality,“ vysvetľuje mindset koučka Iveta Kirschner z BE NEW CULTURE. Tento vnútorný komentátor je často tichý, no prítomný – vznikol dávno, možno ešte v školských laviciach, kde sme sa učili byť „dobrým dieťaťom“, a dnes sa hlási o slovo zakaždým, keď sa cítime neistí, vyčerpaní alebo pod tlakom.
Nástup do školy a návrat do každodenného režimu býva sám osebe náročný. A keď sa k tomu pridá mentálny hlásnik, ktorý nám neustále pripomína, čo všetko musíme ešte stihnúť, vzniká kombinácia, ktorá môže viesť k chronickému stresu. Tento hlas nepozná empatiu, tlačí nás do dokonalosti, nikdy nepochváli a len zvyšuje pocit zlyhania.
Často sa však stáva, že náš vnútorný tlak sa začne prejavovať aj navonok, cez slová, ktoré adresujeme svojim deťom. Povely ako „musíš“, „nesmieš“, „okamžite“ či „rýchlo“ zapĺňajú ráno v domácnosti. „Dieťa síce ešte nepozná slovo stres, ale veľmi dobre vníma napätie, očakávania a obavy svojich rodičov,“ upozorňuje Iveta Kirschner. Pripomína skúsenosť svojej klientky, mamy, ktorá od svojich detí vyžadovala dokonalosť, pretože sama zažila silný tlak, že školu treba dokončiť za každú cenu. Tento tlak sa však preniesol ďalej ako neviditeľné dedičstvo.
Zabúdame, že deti nie sú malí dospelí. Aj obyčajný prechod z augusta do septembra je pre ne zmena, ktorá si vyžaduje čas na adaptáciu. Často očakávame, že dieťa „preberie zodpovednosť“ hneď, no zabúdame, že zodpovednosť je zručnosť – nie automatický prepínač. „Mnohí rodičia túto fázu preskočia a očakávajú výsledok bez procesu učenia. To môže u detí vyvolať pocit preťaženia a zlyhania,“ vysvetľuje koučka.
Aj preto je dôležité pozrieť sa najprv na seba. Keď máme lepší deň a cítime sa spokojnejšie, bývame zhovievavejší aj k okoliu. A keď sa nám podarí utlmiť vlastného vnútorného kritika, automaticky stíchnu aj výčitky smerované navonok. Zmenu však nemožno docieliť len pozitívnym myslením či pohárom vína po náročnom dni. „Keď pracujem s klientmi, často im opakujem, že zmena neprichádza pozitívnym myslením, ale dôkladným posúdením skutkovej situácie a nastavením si zvoleného zámeru,“ objasňuje Iveta Kirschner.
Čo to znamená v praxi? Ak ráno viete, že máte natrieť tri chleby, vybaviť e-mail a obliecť dve deti a nemáte na to čas, buď niečo vybavte večer, alebo si upravte režim. Alebo si jednoducho priznáte, že niečo nestihnete a svet sa nezrúti. Ak sa nám podarí do každodenného režimu vniesť vedomú pauzu, či už formou krátkej prechádzky, zmeny prostredia alebo len chvíľky ticha, zistíme, že riešenie často máme už v sebe.
Ak umlčíme svojho vnútorného hlásnika, otvára sa priestor aj pre naše deti, aby si mohli vytvoriť vlastný názor, vlastný cieľ. Namiesto otázky: „Čo by si mal tento rok zmeniť?“ sa ich opýtajme: „Čo by si tento rok chcel(a) skúsiť alebo zmeniť ty?“ Takáto otázka nie je o výkone, ale o záujme a dôvere. A keď deti vedia, čo chcú a čo ich zaujíma, zvyšuje sa aj ich vnútorná motivácia. Rovnaký prístup by mali podporovať aj školy – ak by vytvárali priestor, kde deti môžu nahlas povedať, v čom sa chcú rozvíjať, škola by sa stala miestom, kde sa necítime len výkonnostne, ale aj ľudsky dobre.
Nie je pritom nutné premeniť rodičovstvo na projektový manažment. Niekedy pomôže, keď uberieme aj v samotnej výchove. Rodičovská podpora nemusí byť direktívna – stačí byť sprievodcom, ktorý dáva deťom priestor, ale zostáva oporou. „Pomôcť môžu aj pravidelné rodinné rituály – napríklad raz do týždňa si v uvoľnenej atmosfére spoločne naplánujete nasledujúci týždeň. V predvečer ďalšieho dňa si pripravíte oblečenie, skontrolujete školské veci, pozriete predpoveď počasia, porozprávate sa o tom, čo sa podarilo alebo čo ich čaká,“ odporúča koučka. Niektoré deti dobre reagujú aj na drobnú finančnú motiváciu, napríklad za dlhodobú snahu či samostatnosť. Nie je to nástroj pre každého, ale môže to byť jedna z možností, ako ich nenútene podporiť.
Ilustračné foto: iStock