SEBAVEDOMIE - vnímate rozporuplný obsah tohto slova? Môžeme počuť o niekom hovoriť: „To je ale sebavedomý človek!“ - cítite v tom nie príliš pozitívne hodnotenie toho človeka? Inokedy sa môžete stretnúť s názorom, že niekomu sebavedomie chýba. A čo keď vás niekto obviní, že ste mu sebavedomie vzali?! Dá sa to vôbec?
Ako keby sme mali pojem sebavedomie spojené s negatívnymi emóciami a sebavedomí ľudia sú vlastne sebeckí, egocentrickí teda tí, ktorí zneužívajú druhých.
Čo to teda je, to sebavedomie? Skúsme si to slovo rozdeliť. Seba-vedomie. Alebo vedomie seba. Môžeme teda povedať, že je to uvedomenie si seba. Je to náš pohľad na seba. Teda v dôsledkoch hodnotenie seba samého pomocou dostupných informácií, ktoré máme k dispozícii. Zvyčajne vo vlastnej hlave. Otázkou je, aké tie informácie sú a ako sa tam dostali?
Ako sa utvára naše sebavedomie?
To, ako sa na seba dnes pozeráme, sa z veľkej časti utvára v detstve. V období detstva sme najčastejšie boli s našimi rodičmi a počuli sme slová, ktoré nám možno ešte dodnes znejú v ušiach. Tie informácie v našej hlave sú často hlasy našich rodičov.
Spomínate si?
„Nikdy nič nedotiahneš do konca“.
„Najprv všetko dokonči, potom sa môžeš hrať“.
„To sú nezmysly, čo hovoríš!“
„Pozri sa na seba, ako vyzeráš!“.
„Ty sa na nič nehodíš“.
„Chlapi neplačú“.
„Nepatrí sa odporovať, je to neslušné“.
Čoho bolo vo vašom živote viac? Povzbudenia alebo kritiky? Koľko toho vo vlastnej hlave dodnes počúvate? Sú to naozaj vaše vlastné slová?
Už od detstva si vytvárame často nevedomé a nevhodne nastavené emocionálne a mentálne vzorce a rôzne presvedčenia, ktoré ovplyvňujú naše správanie.
Možno to zmeniť? Áno. Ako? Sebapoznaním. Rada vás budem na tejto ceste sprevádzať.
