Úprimne sa nám vyspovedali zo svojich pocitov, skúsenosťami s lekármi, či podporou svojich blízkych pri liečbe. Ani jedna z nich nezanevrela na život, užívajú si ho plnými dúškami a odvtedy si nesťažujú na “depresie“. Redakcia ďakuje Beate, Eve, Viere a Zuzane, že nám dovolili vstúpiť do ich 13. komnaty, a že ich pozitívne výpovede pomôžu ďalším pacientkám, ktoré trpia týmto ochorením.
Choroba ma posilnila - Beata (48 rokov, jeden syn) - podnikateľka
femme: Akým spôsobom vám diagnostikovali ochorenie a akú máte osobnú skúsenosť s informovaním lekára?
Beata: Mám mladšie sestry, ktoré sú choré, preto chodím na pravidelne prehliadky. Tam sa niečo nepozdávalo mojej lekárke. Tak sa začal kolotoč vyšetrení, a bolo to...
femme: Potvrdenie diagnózy bola zaiste jedna z najťažších chvíľ vo vašom živote, akým spôsobom ste reagovali na danú situáciu?
Beata: Horšie to bolo keď boli sestry choré, tam som bola psychicky na dne. Keď to prišlo na mňa, bola som pokojná. Obnovila som intenzívne kontakty s najbližšou rodinou, rozmýšľala som, čo musím ešte urobiť, a čo chcem urobiť ešte pre seba ( stretnutia, jedla aké chcem ochutnať, knihy prečítať, cestovanie...).
femme: Kto vám bol najväčšou oporou vo vašom odhodlaní byť zdravá?
Beata: Sama som si bola naj- oporou, potom syn, rodina v Poľsku- sestry čo si tým prešli, a nakoniec kamarátky.
femme: Ako ste sa vyrovnávali s „pooperačnými jazvami“ na tele aj duši?
Beata: Ešte ich riešim, je to dlhá cesta...
femme: Našli by ste aj pozitívnu skúsenosť z tejto choroby?
Beata: ANO! Vážim si viac samu seba, môj čas, mam iné hodnoty, som pokojnejšia, intenzívnejšie sa teším z každého dňa a opäť som sa vrátila k tancovaniu.
Nepozerám skoro vôbec televíziu. Starám sa o zdravie. Inak sa stravujem , cvičím a viac sa pozorujem. Začala som robiť to, čo som si naplánovala, keď som si myslela že mám malo času . Skoro každý deň rozprávam so sestrami , čítam knihy a pozerám len tie filmy, pre ktoré som si urobila zoznam.
femme: Na záver, sa s nami podeľte o skúsenosť, čo vám najviac pomohlo vrátiť sa do „normálneho“ života?
Beata: Začala som všetko to robiť, čo som si naplánovala a našla som vlastnú harmóniu. POKOJ V DUŠI.
Zlý sen s „dobrým koncom“ - Zuzana (43 rokov a dve deti) marketingový pracovník
femme: Akým spôsobom vám diagnostikovali ochorenie a akú máte osobnú skúsenosť s informovaním lekára?
Zuzana: Veľmi zlú a nerada na toto obdobie spomínam. Hrčku som si nahmatala sama a hneď som utekala k lekárovi. Tým, že som mala v danom mesiaci 40. urobili mi moje prvé mamografické vyšetrenie. Bez uistenia sa ultrazvukovým vyšetrením, mi oznámili, že „o nič nejde“ a mám sa ukázať o 6 mesiacov.
O 6 týždňov mi hrčka narástla asi 4-násobne a keď som dobehla na to isté oddelenie, tak si mi dovolili najskôr tvrdiť, že je to bez zmeny, následne mi lekár povedal, že nemôže nútiť pracovníkov sona, aby mi okamžite urobili kontrolu na UZV, že on nie je riaditeľ nemocnice.
Oklamala som pracovníčku sona, že priamo primár nakázal, OKAMŽITE toto vyšetrenie. Chvalabohu tu som narazila na skutočnú odborníčku a z jej tváre som už jednoznačne vyčítala, že niečo nie je v poriadku.
Vrcholom bol návrat k lekárovi, ktorý pri klepkaní na stroji, otočený chrbtom mi oznámil, že mi amputuje prsník. Nezabudol podotknúť, že ho mám aj tak malý a urobí operáciu super, lebo je čas pôstu a on nebude piť. Tak som bola ohúrená, že som sa nezmohla na slová, len na slzy. On mi len rozčechral vlasy, ako sa to robí malým deťom, a uistil ma, že je úžasný odborník.
Netreba podotknúť, že najbližšia návšteva už bola len o vypýtaní si karty a o zmene lekára.
femme: Potvrdenie diagnózy bola zaiste jedna z najťažších chvíľ vo vašom živote, akým spôsobom ste reagovali na danú situáciu?
Zuzana: Hľadala som lekára, ktorý bude výborný fachman, ale aj človek s ľudskou tvárou. Našla som takého, ktorý mi žiaľ potvrdil, že na 90% to vyzerá na onkologický nález. Navrhol mi operáciu, ale nebol to onkológ… Bol veľmi milý, všetko mi vysvetľoval, nemal nič proti tomu, aby bol pri všetkých vyšetreniach manžel, ale nakoniec sme sa rozhodli, že sa presuniem do onkologického ústavu, kde budú riešiť celú moju diagnózu na jednom mieste.
Dostala som sa k profesorovi Kozovi, ktorý takisto už na 98% tvrdil, že bude to zhubný nádor. Ale ten prístup k nám, spolu s manželom, bol ukážkový. Privítal nás v jeho kancelárii, hodinu sa s nami rozprával, vysvetľoval, ponúkal nás čokoládou na ukľudnenie. Bol taký milý, že si okamžite získal moju dôveru. Nasledovala biopsia, ale tu už som bola psychicky pripravená na ortieľ C509, že keď to prišlo potvrdené na papieri, už som to brala len ako fakt.
femme: Kto vám bol najväčšou oporou vo vašom odhodlaní byť zdravá?
Zuzana: Jednoznačne manžel. Bez neho by som to veľmi ťažko zvládla. Najhoršie bolo oznámenie zdravotného stavu deťom. Mali 10 a 12 rokov, ale vyrovnali sa s tým úplne v pohode. Je pravdou, že pred nimi sme nikdy neboli smutní, nešťastní ale skôr naopak sme sa snažili odľahčovať situáciu kde sa len dalo. Samozrejme neoceniteľnú pomoc ukázala mama, svokra, brat aj švagriná, ktorí pomáhali ako sa len dalo, aby celá domácnosť nepocítila, že chýba ženská ruka. V týchto ťažkých časoch som aj veľmi ocenila mojich priateľov a kolegov, ktorí ma navštevovali, volávali mi a udržiavali ma pri živote ich večným humorom.
femme: Ako ste sa vyrovnávali s „pooperačnými jazvami“ na tele aj duši?
Zuzana: Na moje prekvapenie lepšie ako som si to vedela predstaviť pred operáciou. Brala som to ako nutnosť a žijeme ďalej. Úprimne povedané nebola som vôbec pripravená na dôsledky po odobratí uzlín. To, že nesmiem nosiť nákupy v „postihnutej“ ruke, že sa nesmiem saunovať, chodiť na masáže – s tým sa ešte dalo vyrovnať, ale nemôcť korčuľovať, lyžovať, chodiť na aerobik a množstvo iných aktivít, na to som si musela dlho zvykať. Viete si predstaviť, že nemôžete si priľahnúť v noci chorú ruku? To bol tiež jeden z mojich problémov. Po psychickej stránke, mám šťastie, že som od prírody optimista a večne dobre naladený človek, takže to zvládam relatívne dobre. Samozrejme, čo by som za to dala, keby som bola zdravá!!!
femme: Našli by ste aj pozitívnu skúsenosť z tejto choroby?
Zuzana: Áno, zamyslenie sa nad zmyslom života, spomalenie v práci. Konečne som sa po 20. rokoch dokopala ku zmene práce. Kým som neochorela nepripúšťala som mimoracionálne uvažovanie, teraz k nemu postupne privoniavam a otvára mi to nové dimenzie života, ako aj nové zážitky a v neposlednom rade samospoznávanie sa.
femme: Na záver, sa s nami podeľte o skúsenosť, čo vám najviac pomohlo vrátiť sa do „normálneho“ života?
Zuzana: Keď som ochorela, tak mi brat povedal: „Musíš byť na stužkovej a svadbe vašich detí“ a to bol hnací motor. Ale určite to bola rodina, ktorým chcem ešte stále veľa toho odovzdať, ale najmä moju lásku.
Nový postoj k životu a láska - Viera (45 rokov a 2 deti) - inžinierka
femme: Akým spôsobom vám diagnostikovali ochorenie a akú máte osobnú skúsenosť s informovaním lekára?
Viera: Zmenu zaznamenalo vyšetrenie na mamografii.
femme: Potvrdenie diagnózy bola zaiste jedna z najťažších chvíľ vo vašom živote, akým spôsobom ste reagovali na danú situáciu?
Viera: Od diagnostiky po operáciu ubehol v mojom prípade asi jeden rok . Po pol roku mi brali vzorku /biopsia/ - vyšla negatívna, tak som nemala vážne podozrenie. Nádor však začal veľmi rýchlo rásť a preto som sa sama, rozhodla pre operáciu. Druhá biopsia, tesne pred operáciou, taktiež vyšla negatívna. Až pri operácii zistili, že nádor je zhubný... Nasledoval šok a slzy.....
femme: Kto vám bol najväčšou oporou vo vašom odhodlaní byť zdravá?
Viera: Boli a sú to moje dve deti a rodičia, vlastne celá rodina, ktorej na mne záleží.
femme: Ako ste sa vyrovnávali s „pooperačnými jazvami“ na tele aj duši?
Viera: Keď som bola schopná spracovať to, čo ma postihlo, od tej chvíle som si nepripustila, že sa z toho nedostanem. Verila som, že všetko prekonám a život bude ako predtým.... Bola som podrobne oboznámená s postupom liečby, vedela som, že bude dlhodobá. Jazvy po operácii sa hojili dobre a teraz vyzerajú fajn, naučila som s nimi žiť. Teším sa z toho, že prsník mi zostal. V oblečení nie je vidno skoro žiadny rozdiel.
Prišla som o vlasy, obočie aj o mihalnice. Zvykla som si aj na šatky a parochňu. Obočie mi nedorástlo dodnes, otravovalo ma neustále dokresľovanie, tak som si ho vytetovať a teraz som spokojná J.
femme: Našli by ste aj pozitívnu skúsenosť z tejto choroby?
Viera: Áno, choroba mi dala dosť pozitívnych signálov. Vytriedila som priateľov, utužila rodinu, zmenila správanie môjho syna.
femme: Na záver, sa s nami podeľte o skúsenosť, čo vám najviac pomohlo vrátiť sa do „normálneho“ života?
Viera: Trpezlivosť a výsledky liečby. Chcela som znova pracovať a byť presne taká ako predtým . Veľa som chodila do prírody, korčuľovala, cvičila.... Hoci viem že je tu skrytá hrozba, snažím sa ju ignorovať. Našla som dokonca lásku – muža, ktorý chce stáť po mojom boku aj napriek hrozbe..... Som šťastná, zdravá, milovaná a zamestnaná!
Užívam si život s najblžšími - Eva (62 rokov, jedna dcéra) - stavebná inžinierka
femme: Akým spôsobom vám diagnostikovali ochorenie a akú máte osobnú skúsenosť s informovaním lekára?
Eva : Svoje ochorenie som zistila sama , nakoľko som predtým čítala nejaké články a tejto chorobe, no stále som si hovorila, že sa ma to netýka. Keď som so svojím problémom išla k lekárke, moje tušenie bolo správne, že niečo nie je v poriadku, čo sa aj potvrdilo. Sklamaná nastalo, keď ma lekárka poslala na urgentné vyšetrenie a v mieste, kde som sa mala objednať, ma chceli objednať až o jeden rok. Moju situáciu som vyriešila inak a na vyšetrenie som sa dostala o niekoľko dní, kde bola lekárka ku mne milá priateľská a urobila mi všetky potrebné vyšetrenia. Všetci lekári s ktorými som sa potom stretla pri vyšetreniach boli ochotní a veľmi tolerantní a dodávali nielen mne, ale ostatným pacientom odvahu .
femme: Potvrdenie diagnózy bola zaiste jedna z najťažších chvíľ vo vašom živote, akým spôsobom ste reagovali na danú situáciu?
Eva : Nakoľko som už pri prvom vyšetrení vedela, že sa jedná o pozitívny nález, reagovala som tak, ako každý, že som mala veľký strach a nevedela som sa dlhší čas zmieriť s danou realitou. Bolo to veľa prebdených nocí plných neistoty a strachu. S týmto zistením sa musí vyrovnať každý sám a musí si vyriešiť svoj život nezávisle na rečiach, ktoré mu kto povie. Postupne som si uvedomila svoju situáciu a rozhodla som sa, že musím so svojim ochorením „bojovať“, nevzdávať sa a myslieť pozitívne do budúcna.
femme: Kto vám bol najväčšou oporou vo vašom odhodlaní byť zdravá?
Eva : Najväčšou oporou v mojom ochorení bola moja sestra a najmä dcéra, ktorá v tom čase bola tehotná a táto situácia mi dodala veľkú odvahu bojovať s mojou chorobou vyliečiť sa, a žiť pre svojich blízkych, vychovávať svoju vnučku, ktorá sa narodila 3 týždne po mojej operácii.
femme: Ako ste sa vyrovnávali s „pooperačnými jazvami“ na tele aj duši?
Eva : Pooperačné jazvy na tele som brala ako normálnu situáciu, s ktorou som sa vyrovnala a nerobí mi to ani dnes žiadne problémy. Pooperačný stav na duši beriem ako situáciu, s ktorou som sa vyrovnala a stále si vravím, že musím myslieť pozitívne do budúcna . Verím, že je správna doterajšia liečba, a spôsob života s oddychom a bez stresov bude dobre vplývať na moje zdravie.
femme: Našli by ste aj pozitívnu skúsenosť z tejto choroby?
Eva : Moja choroba ma prinútila zhodnotiť môj doterajší a tiež budúci život. Nevedela som si život predstaviť bez mojej práce , ktorej som venovala celé dni, ktoré boli plné stresov a nikdy som nemala oddych. Zistila som, že práca a stresy v doterajšom mojom živote nie sú všetko a teraz sa snažím upraviť čas tak, aby som mala dostatok spánku, oddychu a začala som sa venovať aj sebe, svojím záľubám a najmä svojej vnučke.
femme: Na záver, sa s nami podeľte o skúsenosť, čo vám najviac pomohlo vrátiť sa do „normálneho“ života?
Eva: Do normálneho života mi pomohla najmä viera, že sa uzdravím, ďalej moja malá vnučka, ktorá je mojim slnkom. Tiež to bola moja dcéra a sestra a veľa priateľov a známych, ktorí ma podporovali počas mojej liečby a snažili sa, aby som myslela len pozitívne a myslela na budúcnosť, ktorá ma ešte čaká.
