Nerada vidím,...

Napísal Ingrid Abrahámfyová 26. november 2012

... keď niekoho len tak odpíšu. Pred nedávnom sa v centre mesta objavilo malé kníhkupectvo u Bandiho.




O tom, čo všetko sa v ňom deje a aké sú najbližšie plány, nám porozprávala jeho spolumajiteľka
 Katarína Poláková.

femme: Otvoriť v súčasnej dobe malé kníhkupectvo, to chce vražednú odvahu, alebo utkvelú myšlienku. Čo vás k tomu viedlo?

Katarína Poláková: V skutočnosti sme už jedno kníhkupectvo v rodine mali, ale aj keď toto „nové“ nie je nijaká veľkoplošná záležitosť, to predošlé malo sotva dvadsať metrov štvorcových. Keďže sme robili prednáškové a výstavné stretnutia, priestor nepostačoval. A potom sa udalosti zbehli tak, že sa objavil tento priestor, ja som odchádzala z doterajšieho zamestnania a, „bolo vymaľované“.
 


Kníhkupectvo u Bandiho


femme: Aké sú najbližšie plány?


Katarína Poláková: Naše kníhkupectvo je zamerané na literatúru z oblasti filozofie, pedagogiky, religionistiky i poézie a vlastne aj ostatné druhy umenia. Menšiu časť tvoria knihy pre deti. S tým súvisí aj naša snaha pokračovať v cykle prednášok, z ktorých jeden je venovaný frankofónnej filozofii, umeniu a kulturológii. Sú to naše dialogické podvečery u Bandiho. V decembri nás tiež čaká prednáška o filozofii Hildegardy von Bingen a jej ekofilozofii a bioetike z cyklu Život a dielo. Keďže máme v spodnej časti predajne pekný malý priestor, využívame ho na výstavy výtvarných diel a chceli by sme vybudovať takzvanú profilovú galériu. Práve vystavujeme ilustrácie Katky Slaninkovej, ktorá uvádza ilustrátorský blok, v ktorom sa vystrieda viacero našich autorov a ktorý skončí v máji. Potom máme v pláne predstaviť zopár autorov z oblasti dizajnu a úžitkového umenia, pričom k jednotlivým výstavám pripravujeme aj tematické workshopy. Tiež by sme chceli usporiadať, tak dvakrát do mesiaca, v piatok, hudobný večer živej hudby. Ide nám o kultúru ulice, lokality, aby sa u nás ľudia stretávali pri dobrej knihe, káve, výstave či na koncerte...

 

femme: V tejto oblasti asi nie ste žiaden nováčik...

Katarína Poláková: Dvadsať rokov som pracovala v GMB, kde som mala na starosti celú dramaturgickú aj realizačnú prípravu výstav v Galérii dieťaťa. Tu sme realizovali najmenej šesť výstav ročne v značne širokom tematickom rozptyle - od japonského umenia, knižných ilustrácií až po rómsku problematiku a akcie pre hendikepované deti. Keď bola v deväťdesiatom treťom roku táto galéria zrušená, zmenila som zamestnanie i pracovné zameranie. Keď tak spätne hodnotím, vždy mi tvorivá práca v oblasti kultúry chýbala. Ako som už spomínala, zhodou viacerých okolností som tam, kde teraz som.

femme: Máte aj iné dlhoročné aktivity...

Katarína Poláková: V roku 2002 som založila OZ Pramienok, s pôvodným úmyslom venovať sa hendikepovaným deťom. Poznala som profesorku Milenu Hubschmannovú, indologičku, ktorá bola uznávanou odborníčkou na rómsku problematiku a tá ma inšpirovala. Tak som začala pracovať s deťmi, s ktorými nikto nikdy nepracoval. Vždy išlo predovšetkým o výtvarnú činnosť, ku ktorej sa postupne pridalo divadlo, hudba a literatúra. Našou činnosťou sme prepájali deti z detských domovov, s rómskymi deťmi s dobre sociálne postavených rodín z Dunajskej Lužnej i Rómov z chudobných rodín zo stredného Slovenska a zmiešaných manželstiev v malých dedinkách. Činnosti vždy prebiehajú u nich - doma, v kultúrnom dome, detskom domove v spolupráci s profesionálnymi umelcami. Potom vystavujeme, hráme divadlo na festivaloch.... Niektorí naši "odchovanci" dokonca pokračujú v štúdiu na umeleckých školách.

femme: Nedávno ste mali v kníhkupectve výstavu prác detí, ktoré sú bez domova...

Katarína Poláková: Áno, jestvuje Open society fond, ktorý podporuje takzvané inkluzívne vzdelávanie ľudí v zlej sociálnej situácii. V tejto kategórii sa nachádzajú aj deti, ktoré stratili domov a sú takouto hlboko frustrovné situáciou. V spolupráci s psychologičkou Gabrielou Belkovou sme vybrali témy ako: komunikácia, stres, agresivita... Vytvorili som manuál arte terapie k práci so súčasným slovenským výtvarným umením a spolu s deťmi sme krok za krokom prekonávali bariéry. Tieto deti považujú svoju situáciu za bezvýchodnú, cítia sa bezmocné a to plodí obrovský vzdor. My sme s týmto vzdorom pracovali a prostredníctvom výtvarnej výpovede sme sa snažili naviesť ich, aby zodpovednosť za seba vzali na seba. Dúfam, že sa nám napokon podarilo vzbudiť u matiek a detí nádej na zlepšenie ich zložitej situácie.



Napísať komentár

Uistite sa, že všetky požadované (*) polia ste vyplnili. HTML kód nie je povolený.