Do múzea? A prečo?

Napísal Ingrid Abrahámfyová 14. jún 2012

Každý občas zablúdi do múzea. Poučiť sa, zrelaxovať alebo sa skryť pred nemožným počasím. PhDr. Beáta Husová chodí do múzea pracovať.


femme: Popri iných zábavno-vzdelávacích lákadlách sa múzeum môže zdať akousi konzervou, kde vedátori vied historických prevádzkujú svoje bádania a zhromažďujú roztodivné artefakty...

Beáta Husová: Máločo je pravde vzdialenejšie. Múzeum je predovšetkým pamäťovou inštitúciou. Zvyčajne, v historických priestoroch, uchováva a prezentuje špecifický zbierkový fond  a zároveň pôsobí smerom k ľuďom ako „osvetár“ a popularizátor kultúrneho dedičstva. Vediem v Múzeu mesta Bratislavy oddelenie komunikácie a mojou špecializáciou je múzejná pedagogika, takže múzeum chápem aj ako priestor celoživotného vzdelávania.

femme: O múzejnej pedagogike toho veľa nie je známe....

Beáta Husová: Múzejná pedagogika tvorí most medzi prísnou historickou vedou a jej populárnejším prerozprávaním, prístupnejším laickej verejnosti. Tvorivou, zážitkovou a interaktívnou formou zoznamuje tých, ktorí k nám prídu s múzeom, všetkým čo sa v ňom nachádza a všetkými, ktorí v ňom pracujú. Aj múzejná pedagogika pestuje a kultivuje vzťah ku kultúrnemu dedičstvu. Aby ľudia nielen oceňovali kultúrne pamiatky, ale ich zároveň chránili, teda v zjednodušenej forme, aby ich predovšetkým neničili. Veríme, že od detstva budovaný vzťah k pamiatkam, zbierkovým predmetom i historickej architektúre, sa nám vráti, keď z dnešných detských návštevníkov vyrastú dospelí, ktorí budú možno raz rozhodovať o zachovaní kultúrnej pamiatky. To, že u nás dochádza k bezuzdnému búraniu pamiatok, ktoré sú v iných štátoch Európy pamiatkovo chránené, mám na mysli napríklad technické pamiatky, je dôsledkom nízkej kultúrnej úrovne nášho obyvateľstva a bohužiaľ, jeho orientáciou na povrchné hodnoty. Ako keby našincom nezáležalo na tom, že si ničia osobitý genius loci, ktorý keď raz zanikne, ťažko ho už znovu vytvoriť. Je totiž plodom historického vývoja. Ale, aj keby sme sa my v unifikovanom sklobetóne cítili dobre, prečo by ho k nám mal ktokoľvek prísť obdivovať, keď má taký istý, isto iste aj doma.

femme: Skultúrňovania asi nie je nikdy dosť...

Beáta Husová: Za roky, čo v tejto oblasti pracujem už, samozrejme, badať posun k lepšiemu. Ale ide to akosi pomalšie, než by som si želala. Robíme množstvo zaujímavých podujatí, len peňazí akosi nedochádza, veď na každú veľkú akciu si musíme získavať prostriedky mimo rozpočet. Aj pozornosť médií je, mierne povedané, rozkolísaná. Bola som skutočne sklamaná, keď po nás z jednej televíznej stanice chceli, aby sme si zaplatili reklamu. Neviem, či nadobudli dojem, že štátna kultúrna inštitúcia je akýmsi bezodným pohárom, ale rozhodne sa nemôžeme prirovnávať k súkromnej firme, ktorej z reklamy plynie zisk. Snažíme sa čo najviac pracovať s deťmi, aby sa k nám vracali aj ich deti, lebo tak to pomerne spoľahlivo funguje. Tak sme predpokladali, že propagácia týchto podujatí je akousi službou verejnosti a nie skvelým typom na predaj reklamného času.

femme: Predstavte niektoré podujatia...

Beáta Husová: Pod skratkou MMB sa skrýva, okrem názvu „Múzeum mesta Bratislavy“, aj heslo - „Múzeum má budúcnosť“ a obľúbený detský ateliér, fungujúci v Starej radnici, kde sú deti obklopené históriou zo všetkých strán. V rámci koncepcie „Všetko o múzeu“ ich, netradičným spôsobom zoznamujeme s budovou múzea, s tým, čo v múzeu uchovávame i s jednotlivými profesiami, ktoré sú v múzeu zastúpené. V tvorivých dielňach, dramatických či výtvarných potom spracúvajú to, čo zažili pri návšteve toho ktorého múzea. Letná škola, alebo denný tábor, pracuje pod názvom „Malé múzejné bádania“. Tak napríklad, archeologička zobrala deti do „terénu“ a nechala ich vyskúšať si prácu s detektorom kovov, maskérka z televízie nám pomohla vytvoriť starorímske účesy a scénografka pre nás vytvorila špičkové odevy, tak sa deti mohli cítiť ako rímsky občania.....

femme: Jedna spolupráca sa obzvlášť vydarila...

Beáta Husová: Áno, bol to projekt, ktorý sme realizovali v spolupráci s neďalekou základnou školou Matky Alexie na Palackého ulici aj vďaka ústretovosti pani riaditeľky Mgr. Adriany Šiškovej. Našou snahou bolo oboznámiť žiakov a študentov, keďže škola i gymnázium sídli v historickej budove, s históriou svojej školy takpovediac od A do Z. Budova bola kláštorom a školou Kanonistiek rehole sv. Augustína Natre Dame, ktorú v 18. storočí povolila založiť samotná arcivojvodkyňa Mária Terézia. V budove sa nachádzajú vzácne a známe „Modré dámy“, čo sú portréty žiačok, šľachtičných z celej habsburskej monarchie.“Prešli“ sme celými dejinami školy a zistili napríklad aj to, že budova mala byť pôvodne väčšia, ale nestačili finančné prostriedky. Tak sa stavalo, pokiaľ stačili. Rád bol po prevrate v roku 1948 rozpustený a kláštorný mobiliár i vzácne liturgické náčinie rozvláčené. Pátrali sme po tom, ako sa ďalej vyvíjal život bývalých rádových sestier a čo všetko sa za ďalšie desaťročia s budovou a jej okolím podnikalo. Okrem iného tak žiaci a študenti zistili, že  ľudia sa vždy borili s tými istými problémami - s nedostatkom investičných peňazí, nezáujmom a ignoranciou spoluobčanov a aroganciou moci. Tak sme názorne v praxi predviedli, že - HISTORIA MAGISTRA VITAE.

Napísať komentár

Uistite sa, že všetky požadované (*) polia ste vyplnili. HTML kód nie je povolený.