Vytlačiť túto stránku

Spájam spojiteľných

Napísal femme 06. február 2011

S menom Dariny Arce sa už niektorí z nás určite stretli. Dnes sa jej zaujímavé priezvisko spája s oblasťou rodovej rovnosti, ktoré niektorí považujú len za akúsi módnu záležitosť...


femme:
Vyštudovali ste elegantnú dámsku špecializáciu, teóriu a dejiny výtvarného umenia a čo sa často nestáva, našli ste po absolvovaní FF UK aj uplatnenie v odbore. Ako sa to prihodilo, že ste sa ocitli na Filipínach?

Darina Arce: Po absolvovaní UK som nastúpila na Oddelenie židovskej kultúry v SNM v Bratislave. Venovala som sa problematike židovskej architektúry na Slovensku, čo bola v tom čase pomerne neprebádaná a málo známa téma. Naše oddelenie bolo nové a progresívne sa rozvíjalo. Avšak už na začiatku roku 1993 som odcestovala za svojím filipínskym priateľom do Manily, a napokon som na Filipínach strávila takmer rok.
 

femme: Keďže nešlo o dovolenkový pobyt, ako ste si zvykali na nové prostredie a aké možnosti uplatnenia ste v novom domove hľadali a našli?

Darina Arce: Pravdu povediac, pre mňa to tak trochu dovolenkový pobyt bol. Rýchlo som pochopila, že uplatnenie vo svojej profesii by som tam hľadala len ťažko. Bola som dosť „nepoužiteľná“, hoci na druhej strane som pôsobila na domácich exoticky. Najmä keď sme sa presťahovali z hlavného mesta do provincie. Hrávala som na flautu, kreslila som portréty všetkých ľudí vôkol mňa, šila na šijacom stroji a pre miestnu škôlku som pomáhala vyrábať edukačné materiály. Bola to viac zábava, ako práca. Neovládala som mnohé veci, ktoré ženy bežne robili v domácnosti, lebo ako čerstvá vysokoškolská absolventka som dovtedy nemala vlastnú „domácnosť“. Dnes už viem, že aj u nás je situácia obdobná. Ženy vykonávajú mnohé práce v domácnosti ako samozrejmosť bez toho, že by sa niekto nad tým zamyslel a bohužiaľ aj bez toho, aby ich niekto videl. V mojom prípade nie je veľa dôvodov na sťažnosti, lebo moja filipínska rodina je pre mňa veľká istota. Manžel a obidve deti sú môj bezpečný prístav.


femme: Skúste porovnať život a problémy žien na Filipínach a u nás....

Darina Arce: Pobyt na Filipínach bol pre mňa veľmi dôležitým zážitkom. Pricestovala som tam na začiatku roka 1993, to sme ešte všetci mali čerstvo v hlavách koniec „socializmu“ a mnohé veci sme boli zvyknutí brať ako samozrejmosť. Všetci, alebo väčšina z nás mala prácu, spoločenské rozdiely boli minimálne a propaganda o bezplatnom školstve a bezplatnom zdravotníctve mala za následok laxný prístup k vlastnému zdraviu. Netušili sme, že naše školy nie sú také skvelé, ako sa nám podsúva a ako samozrejmosť sme vnímali, že nemusíme platiť školné... Na Filipínach som sa ocitla uprostred iného sveta, síce exoticky zaujímavého, ale rozhodne nie je bezproblémového. Myslím si, že Európske pomery sa nedajú dosť dobre s problémami v Ázii porovnávať. Keď odhliadneme od množstva obyvateľstva a rozdielnej klímy, na Filipínach, na rozdiel od iných ázijských krajín, prevláda kresťanské náboženstvo. Výnimku tvorí južná časť oblasti ostrova Mindanao, kde má silnejší vplyv moslimská viera. Takže z tohto pohľadu je možné porovnať vzťahy v rodinách, ktoré sú ešte stále formované tradične patriarchálne.

femme: Po návrate domov, do Žiliny, ste pokračovali v práci vo svojom odbore, ale dnes sa venujete problematike rodovej rovnosti. Prečo?

Darina Arce: Áno, po návrate domov, do Žiliny, som postupne pôsobila vo viacerých organizáciách zameraných na kultúru. Najskôr to bola Považská galéria umenia a po nej, takmer štrnásť rokov, som pracovala v Pamiatkovom ústave a neskôr v Pamiatkovom úrade. V tomto období som absolvovala aj dve materské „dovolenky“ a popri hlavných, pracovných pamiatkarských činnostiach, som sa stále snažila robiť aj niečo iné spojené s kultúrou a umením. Viac ako rok som, ešte kým sme nemali deti, robila lektorku v Židovskom múzeu v Žiline, čo bola vlastne vysunutá expozícia SNM. V kamennej pivnici známeho kníhkupectva Artforum som organizovala výstavy a tých bolo, v priebehu piatich rokov, viac ako štyridsať. Taktiež som, v Akadémii vzdelávania v Žiline, prednášala dejiny umenia a kultúry. Postupom času ma však práca úradníčky na Pamiatkovom úrade dostatočne znechutila. Stretla som sa s bezbrannosťou a nemohúcnosťou pri presadzovaní princípov pamiatkovej starostlivosti pri „bohatých“ investoroch na jednej strane a rigidným presadzovaní, často nezmyselných požiadaviek, pri menej solventných majiteľoch nehnuteľností. A práve v tomto období ma oslovili ľudia, ktorí vlastnili súkromnú galériu, tak som sa po dlhých rokoch „úradovania“ stala manažérkou, kurátorkou, predavačkou.... Bohužiaľ, aj vďaka kríze, ktorá doputovala v roku 2009 aj do našich končín, sa naše cesty po roku a pol rozdelili. Popri Galérii som si ale stihla urobiť kurz sprievodkyne v cestovnom ruchu, baví ma totiž ľuďom rozprávať o zaujímavých a krásnych veciach. Zároveň som však vždy chcela robiť niečo, čo by som považovala za spoločensky zmysluplné. Tak som sa prihlásila do rozbiehajúceho sa národného projektu „Inštitút rodovej rovnosti“. Snažím sa v našom kraji rozširovať povedomie o právach žien a o ich možnostiach a postavení v spoločnosti. Vstup do tohto projektu mi akýmsi zvláštnym oblúkom spojil všetko to, čo som až doposiaľ urobila.
 

femme: Predstavte nám projekt na ktorom pracujete...

Darina Arce: V rámci jednej z aktivít projektu „Inštitút rodovej rovnosti“ boli v krajských mestách zriadené kontaktné miesta a ja pôsobím práve v Žiline na takom krajskom kontaktnom mieste (KKM). Našou úlohou je zmapovanie špecifických potrieb regiónu z hľadiska problematiky rodovej rovnosti, zvyšovanie informovanosti, poradenstvo a zvýšenie právneho povedomia v oblasti diskriminácie. Posilnenie odborných znalostí tých, ktorí sa pri svojej práci stretávajú s touto problematikou, a práve prostredníctvom informovanosti vytvárať tlak na prevenciou a elimináciu diskriminácie. Znie to síce vážne a učene, ale v skutočnosti sa snažíme vhodným spôsobom priblížiť verejnosti. Aj moje aktivity ako kurátorky sa v poslednom čase čoraz viac prelínajú s podporou takých výstav, ktoré sa nejakým spôsobom dotýkajú ženskej otázky, či už to bola výstava v Dizajn centre ÚĽUV „Dožinky“ alebo výstava „Linaje“, ako úvodný projekt rovnomennej nadácie, ktorá chce pomáhať týraným ženám. Pripravujeme celoslovenskú súťaž, ktorá samostatne prebehne v každom kraji pod názvom „Výnimočné ženy Slovenska“. Do tejto súťaže budú môcť ľudia nominovať výnimočné ženy zo svojho okolia, ktoré dosiahli nielen úspechy v rôznych oblastiach, ale zároveň vytvárajú pre ľudí okolo seba dôležité zázemie a vzor. Podrobnejšie informácie určite poskytne www.institutrr.sk. Verím, že morálne ocenenie a zviditeľňovanie zaujímavých žien môže výrazne napomôcť k celospoločenskej zmene vnímania postavenia žien. Zmeny sa síce dejú bolestne pomaly, ale predsa. Je nevyhnutné, aby ľudia pochopili, že problematika rodovej rovnosti je prítomná vo všetkých sférach života. Všetci moji priatelia a známi, vrátane rodinných príslušníkov, prešli takým rýchlo kurzom, v ktorom boli poučení o tom, čo rodová rovnosť obsahuje a do čoho zasahuje. Minimálne som mnohým vo svojom okolí rozšírila obzor aj keď, prirodzene, nie všetci s touto problematikou a demaskovaním reálnej situácie súhlasia.