Používatelia príbuzných jazykov, ako je napríklad slovenský a český, ktorí žijú blízko seba, nezohrávajú príležitostné odchýlky žiadnu úlohu. Ak sa z dôvodu migrácie skupina používateľov jazyka oddelí od druhej, vznikne nová jazyková bariéra. To je príklad islandského jazyka a nórčiny. V dnešnej dobe badáme veľké ovplyvňovanie národných jazykov všade používanou angličtinou. Obchodovanie v minulosti, v čase rozkvetu hanzovných miest (Spolok nemeckých obchodných miest, založených v 12. storočí), ovplyvnil nórsky jazyk. Nórčina sa postupne prispôsobila dialektom, ktorými hovorili na severe Nemecka.
Dnes sa odhaduje, že na svete je 6 000 až 7 000 jazykov. Zistiť presný počet je asi nemožné, pretože sa nie vždy dá určiť, či ide o samostatný jazyk alebo variant určitého jazyka.
Jazyk tvorený pomocou rečových orgánov sa vyvinul oveľa neskôr a jeho prapôvod siaha k jednoduchým gestám. Je to forma sprostredkovania informácií typická pre človeka. Jej podstatu tvorí ľubovoľné spojenie symbolu a toho, čo sa ním označuje. Prostredníctvom komunikácie v symboloch sa dokáže dosiahnuť zhoda aj vtedy, keď na prvý pohľad prevládajú bariéry. Táto jednota medzi symbolom a tým, čo označuje, vzniká na základe spoločenskej dohody.
Rodokmeň indoeurópskej jazykovej rodiny je bohatý a je tvorený kmeňmi, z ktorých pochádza. Slovenčina, čeština, poľština a lužická srbčina majú rovnaký pôvod v západoslovanskej vetve, ruština, bieloruština a ukrajinčina vo východoslovanskej a macedónčina, slovinčina, srbochorvátčina, bulharčina a staroslovenčina v juhoslovanskej, ktoré vychádzali zo spoločného slovanského kmeňa. Z latinčiny vychádza napríklad taliančina, rumunčina, katalánčina, francúzština, španielčina a portugalčina, ktoré prináležia k italickému kmeňu.
Z jazykovedného hľadiska je zaujímavý aj pohľad na pravidlá používania poradia vetných členov vo vete. V slovenskej gramatike sa prídavné meno kladie pred podstatné meno (žlté kvety), vo francúzštine a taliančine to býva zväčša naopak (fiori gialli). Ak by sme sa pozreli na glóbus, zistili by sme, že v Eurázii sa prídavné meno kladie zvyčajne pred podstatné meno, v Afrike väčšinou naopak. Na zemeguli sú ale jazyky, v ktorých prídavné mená neexistujú. Navzdory všetkým typologickým rozdielom môžeme tvrdiť, že v dlhých časových úsekoch sa jednotlivé jazyky menia a neustále prechádzajú z jedného typu do druhého. Napríklad z angličtiny sa počas jej vývinu takmer celkom vytratilo ohýbanie (flexia) slov.
Komunikácia medzi zvieratami, včelami a rastlinami jestvuje, ale na inom princípe, preto nemôžeme tvrdiť, že majú dorozumievací jazyk. Mňaukanie či havkanie nie sú žiadne symboly, ale podobné zvukové prejavy, ktoré aj ľudia vydávajú pri nejakej bolesti či prekvapení. Nemajú gramatiku, ktorá používa znaky, ktoré súvisia so samotnou rečou. Práve tá nie je súčasťou komunikácie zvierat, rastlín, ani prístrojov.