Legendy a anekdoty o Martinovi Lutherovi

Životopis Martina Luthera viedol už za čias jeho života, keď bola viera v bosorky, diablov a zlých duchov v neskorom stredoveku veľmi rozšírená, k vzniku početných legiend – ale aj podložené udalosti z jeho života ponúkajú materiál na zábavné a napínavé príbehy.

Krádež orechov

Návštevníci Wormsu si môžu vychutnať špeciálnu lahôdku: Lutherov orech, ktorý pripomína významnú udalosť z Lutherovho detstva. Bonbón s vlašským orechom marinovaným v slivkovom pyré v čokoládovej poleve pripomína stredovekú tradíciu: za čias Luthera sa vlašské orechy po zbere okamžite olúpali a namočili do vriaceho slivkového pyré, aby sa podávali pri osobitných príležitostiach ako lahôdka. Takýto marinovaný orech našla raz Margarethe Luther u svojho syna Martina vo vrecku: bol to priestupok, za ktorý sa mu dostalo tvrdého telesného trestu. Udalosť zobrazuje prísnu výchovu a strach pred božím trestom, ktorý Luther neskôr sám uviedol ako jeden z dôvodov jeho vstupu do kláštora.

Smrteľný strach a sľub stať sa mníchom

Martin Luther cestoval niekoľko týždňov po začiatku štúdia práva do Mansfeldu k svojim rodičom. Na spiatočnej ceste, tak hovorí legenda, ho 2. júla 1505 prekvapila veľká búrka pri dedine Stotternheim blízko Erfurtu. Hľadal úkryt pod stromom, keď vtom náhle udrel v jeho blízkosti blesk. Mal hrozný strach a pritom zvolal meno svätej Anny a prisľúbil, že sa stane mníchom. Po dvoch týždňoch Martin Luther vstúpil do rádu sv. Augustína, najprísnejšieho rádu v Erfurte, proti vôli svojho otca i napriek rade priateľov.

Aj keď Luther rozprával príbeh tak, akoby ho samo nebo prekvapilo, isté bolo, že sa už pred úderom blesku pohrával s myšlienkou stať sa mníchom.

Pribitie téz na dvere kostola

31. októbra 1517 stojí mních Martin Luther pred zámockým kostolom vo Wittenbergu a pribíja kladivom a klincami svojich 95 téz na dvere – až dodnes je sporné, či tento obraz, ktorý symbolizuje reformáciu tak ako žiaden iný, patrí do ríše legiend alebo zodpovedá skutočnosti. Luther sám neposkytol žiadne svedectvo o udalosti, zobrazenie pribitia téz na dverách pochádza zo správy od Philippa Melanchthona, ktorý však nemohol byť očitým svedkom. Potom, ako sa pribitie téz považovalo za legendu, zdá sa byť táto udalosť o niečo pravdepodobnejšia po objavení poznámky Georga Rörera, Lutherovho dlhoročného tajomníka.

Isté je, že Martin Luther dňa 31. októbra 1517 v listoch určených pre jeho predstavených pranieroval prax predaja odpustkov a priložil 95 téz ako podklad na rozpravu. Lutherov výskum tiež ukázal, že tézy boli známe predtým, ako ich Luther pribil na dvere kostola a učenci už o nich diskutovali. Pribitie téz by sa tým nehodnotilo ako začiatok teologickej rozpravy o odpustkoch, ale jej vyvrcholenie.

Luther a stromy

Mnoho legiend sa spája so životom Martina Luthera a so stromami: v ich čerstvej zeleni videl reformátor symbol zmŕtvychvstania a božej milosti v pozemskom živote. Popri množstve Lutherových dubov, bukov alebo líp, ktoré boli posadené pri príležitosti jubileí v priebehu storočí na počesť Martina Luthera, charakterizujú niektoré stromy aj dôležité udalosti v jeho živote.

Napríklad Lutherov dub vo Wittenbergu bol podľa ságy postavený 11. decembra 1520 na mieste, kde reformátor deň predtým spálil pápežskú exkomunikačnú bulu a knihy svojich odporcov. Istý študent z Wittenbergu a horlivý prívrženec Martina Luthera ľúbil dievča, ktorého stará matka však Luthera odmietala. Keď išli obe ženy popred Stračiu bránu smerom k ešte dymiacej hore popola, stretli sa so študentom, ktorý nadšene rozprával o spálení. Nahnevaná stará matka vrazila svoju palicu do zeme a rozhodla, že Lutherov prívrženec získa jej vnučku iba vtedy, ak sa palica zazelenie. Študent na tomto mieste zasadil dub a porozprával starej matke na jar o „zázraku“ kvitnúcej palice. Dnešní návštevníci Wittenbergu však už neobdivujú pôvodný dub, ale novo zasadený strom z roku 1830.

Ďalší strom na mieste pôvodného dejiska je Lutherov buk pri Altensteine resp. Bad Liebensteine: ztohto miesta bol Martin Luther údajne po svojom vystúpení na Wormskom zasadaní ríšskeho snemu v roku 1521 unesený a na jeho vlastnú ochranu prevezený na hrad Wartburg. Hlavne v 19. storočí sa strom stal Lutherovým pamätným miestom. V roku 1841 sa buk stal obeťou víchrice, jeho drevo sa spracovalo na počesť Martina Luthera, ktorá sa šírila ako relikvia.

S atramentom na diabla

Martin Luther často rozprával o tom, že ho obťažujú diabli a zlí duchovia. Hlavne na hrade Wartburg, kde sa nepoznaný zdržiaval ako „junger Jörg“ a prekladal bibliu do nemčiny, rástol jeho strach v osamelosti medzi tmavými múrmi. A skutočne hovorí legenda o tom, že diabol vyrušoval Martina Luthera v jeho komnate svojím škrabotom, načo reformátor nahnevane vzal kalamár a hodil ho diablovi do jeho ohavnej tváre – modrá atramentová škvrna pri peci vraj o tom svedčí. Od roku 1650 sa písomnosti a obrazy venovali tejto škvrne, ktorú si hostia hradu radi prezerali. Avšak či atramentová škvrna vôbec pochádzala z čias Martina Luthera, je otázne: neskôr ju domaľovali asi šesť krát alebo umiestnili na nové miesto. Dnešní návštevníci hradu Wartburg tam majú možnosť vidieť iba dieru v omietke.

Podobné legendy sa šíria aj o pobyte Martina Luthera na pevnosti Coburg a vo Wittenbergu, aj tu kolovali už v 16. a 17. storočí historky, v ktorých mali atramentové škvrny na stenách svedčiť okonflikte reformátora sdiablom. Dnes sa Lutherova výpoveď, že „diabla zahnal atramentom“, používa skôr v prenesenom slova zmysle pri Lutherovej biblii než pri tom, že Luther naozaj hodil po diablovi kalamár.

martin katarina luther wikipedia

Prekážky na ceste k manželstvu

13. júna 1525 sa oženil bývalý mních Martin Luther s bývalou mníškou Katharinou von Bora – ale manželia si našli cestu k sebe až okľukou. Potom, ako si Katharina a jej rádové sestry v kláštore Marienthron v Nimbschene pri Grimme prečítali prvé spisy reformátora, ktoré sa kriticky zaoberali životom v kláštore, skrsol v nich nápad na útek. Skryté vo voze so sudmi naloženými sleďmi, utiekli mníšky s Lutherovou pomocou počas Veľkej noci v roku 1523 z kláštora. Luther ich umiestnil u svojich priateľov vo Wittenbergu a sprostredkoval im „vážených mužov“ za manželov a živiteľov.

U Kathariny von Bora to však nevyšlo: prejavovala náklonnosť k študentovi Hieronymovi Baumgärtnerovi, ktorého rodičia sa však postavili proti takémuto vzťahu. Potom odmietla Katharina docenta a farára Kaspara Glatza z Orlamünde, za čo ju považovali za neprístupnú. Luther prejavil záujem o Ave von Schönfeld, inú niekdajšiu mníšku z Nimbsche, ktorá sa však rozhodla pre Lutherovho soka. Až potom sa zasnúbil a zosobášil s Katharinou von Bora, ktorú odmietli Lutherovi súpútnici.

Vzťah však bol úspešný: mali spolu šesť detí a Katharina bola pre Luthera silnou ekonomickou oporou – okrem iného spravovala a obhospodarovala rozsiahle pozemky, chovala dobytok, viedla pivovar a prenajímala izby študentom.

Lutherovo jazykové dedičstvo

Martin Luther nereformoval iba cirkev – svojím prekladom biblie ovplyvnil nemecký jazyk až dodnes. Jemu vďačí nemčina nielen za metaforické pojmy ako „Machtwort“ (rozhodujúce slovo) alebo „Lästermaul“ (ohovárač, jedovatý jazyk), ale aj za slovné zvraty ako napr. „Sein Licht unter den Scheffel stellen“ (byť príliš skromný, podceňovať svoje schopnosti), či dôležité impulzy pre jednotný spisovný jazyk. Za čias Lutherovho života sa v oboch veľkých jazykových oblastiach hornej nemčiny na juhu a dolnej nemčiny na severe hovorilo asi 20 rôznymi jazykmi alebo dialektmi. Luther, ktorý býval na hranici týchto oblastí, využil pre svoj preklad biblie prvky týchto jazykových regiónov a položil tým dôležitý základný kameň spisovného jazyka, ktorý sa všeobecne používa po tristo až štyristo rokoch, a ktorý sa do 19. storočia etabloval aj ako spoločný hovorený jazyk.

Zdroj: www.germany.travel, zdroj foto: Wikipedia

Napísať komentár

Uistite sa, že všetky požadované (*) polia ste vyplnili. HTML kód nie je povolený.