Knižné tipy pre - násťročných

Napísal Slovart,CooBoo 02. apríl 2017

S neľahkou témou samovraždy sa v knihe Mŕtve dievča neklame dojemne popasoval americký spisovateľ Jay Asher. Trinásťroční je  skvelá kniha slovenských poviedok  - príbehy, v ktorých nájdu nielen seba, ale aj humor a tajomstvo.

Najoceňovanejšia tínedžerská kniha posledného desaťročia

Čo privedie mladé dievča k tomu, aby si siahlo na život? Problémy s rodičmi? V škole? Depresia? S neľahkou témou samovraždy sa v knihe Mŕtve dievča neklame dojemne popasoval americký spisovateľ Jay Asher. Pre slovenských čitateľov ju Vydavateľstvo SLOVART pripravilo na marec.  

Podľa úspešného tínedžerského románu, ktorého sa vo svete predalo už viac ako 2 milióny výtlačkov a bol na prvom mieste v rebríčku bestsellerov New York Times, bol natočený aj rovnomenný seriál Thirteen Reasons Why. Vysielať ho bude stanica Netflix od 31. marca 2017. Produkcie sa zhostila americká herečka a speváčka Selena Gomez.

O knihe...

Clay Jensen objaví jedného dňa pred domom zvláštnu škatuľu s niekoľkými magnetofónovými páskami. Nahrala ich Hannah Bakerová – spolužiačka, do ktorej bol buchnutý. No Hannah pred dvoma týždňami spáchala samovraždu. Jej hlas na magnetofónových páskach mu prezradí, že existuje trinásť dôvodov, prečo sa rozhodla pre ten strašný čin. Clay je jedným z nich. A keď si nahrávky vypočuje, zistí prečo. Clay strávi noc s Hannahiným hlasom v ušiach, nasleduje jej slová po celom meste a postupne odkrýva najhlbšie tajomstvá a bolesť dospievajúceho dievčaťa.

Z recenzií blogerov

„Táto kniha ukrýva jeden z najlepších príbehov. Silný a krásny, ktorý vás jednoznačne chytí za srdce.“  Naty

„Budem na túto knihu ešte nejaký čas myslieť. Malo by to byť povinné čítanie.“  Timi

„Táto kniha ma zhltla, prežula a vypľula ako kôpku nešťastia. Donútila ma zamyslieť sa nad tým, že aj maličkosti, ktoré urobíme alebo povieme, môžu ovplyvniť nie len náš život, ale aj životy ostatných.“  AndRea

„Chcela by som, aby takýchto kníh vychádzalo viac: kníh, ktoré sú priamočiare, surové a čítajú sa jedným dychom, ich hrdinovia sa vám nesnažia zapáčiť.“  Luu

knihy 0204 17

Zuzana Štelbaská a jej Trinásťroční

Päť postáv, päť hrdinov, ktorých zdanlivo nič nespája – okrem toho, že majú trinásť rokov. Darina, Oliver, Sväťo, Šarlota a Viola, každý z nich žije v inom meste, v inom čase a rieši iný problém: závislosť na sociálnych sieťach, emigrácia rodičov a neuveriteľný návrat do otcovho rodného mesta, únik pred mamou, ktorá túži začať nový život, či hľadanie zmyslu života, ktorý bohatá rodina nezaručí...

Sú trinásťroční už veľké deti? Sú to najmä mladí ľudia, ktorí sú síce na rozhraní, no treba ich brať vážne. Sú fascinujúci. „Už vedia, že ešte nevedia, ale chcú vedieť a preto skúšajú búrať zabehnuté praktiky, pričom nemyslia na dôsledky. Chcú ísť na divokú jazdu, ale ešte netušia, načo sú spätné zrkadlá. Aj preto som im venovala knihu,“ vysvetľuje Zuzana.

Trinásťroční. Tínedžeri nájdu v tejto skvelej knižke slovenských poviedok príbehy, v ktorých nájdu nielen seba, ale aj humor a tajomstvo, a ich rodičia možno skúsia porozumieť svetu svojich detí, na ktorý už asi dávno zabudli.

„Napísala som päť príbehov mladých ľudí, ktorí nemajú obsahovo nič spoločné, navyše každý z nich žije v úplne odlišnom časovom pásme, niektorí v minulosti, niektorí v ďalekej budúcnosti,“ vysvetľuje autorka Zuzana Štelbaská. „Zhoda je len v tom, že sa všetky poviedky odohrajú na Slovensku, vždy na jednom výnimočnom mieste a dej sa ukončí v rámci dvadsiatich štyroch hodín. Údaj kto, kde a kedy, je vždy napísaný v úvode pod nadpisom.“

Začítajte sa do novinky Trinásťroční:

Darina
31. 12. 2026

Búda pod Ostredkom
„Načo sa tam mám trepať!?“ osopila sa rozospatá Darina na rodičov. Sedela na posteli a neveriacky sa pozerala na hodinky. Na displeji bolo 5:05.
„Na Silvestra. Na to sa tam máš trepať,“ chechtal sa jej mladší brat Jano. Vyzeral ako koráb na rozbúrenom mori, pri chôdzi sa mu prebytočné kilá okolo pása prevaľovali zo strany na stranu. Špeciálne lekárske pásky pripevnené okolo ruky a nohy mu kontrolovali hladiny cukrov a tukov v tele, tiež merali tlak a  dohliadali, aby sa neprejedal. Boli to na pohľad sofi stikované zariadenia, ale fungovali mimoriadne zákerne. Stačilo, aby si len pomyslel na čokoládu, a pásky okamžite vysielali signál do čipu medzi jeho lopatky. Po krátkom zapípaní mu uštedril elektrošok.
Druhý stupeň bol naprogramovaný tak, že čip reagoval, keď už nejakú sladkosť zjedol. Jano sa radšej k tomuto stupňu neprepracoval, nechcel vedieť, čo by nasledovalo.
„O  desať minút odchádzame. Je mi jedno, či ste pripravení. Naložíme vás do auta tak či tak!“ ziapala mama z kuchyne.
Bolo ju určite počuť až k susedom. Darina bývala s rodičmi a bratom v novej modernej bytovke v  dvojpodlažnom byte vybavenom všetkou možnou aj nemožnou technikou. Dom z najmodernejších odľahčených stavebných materiálov bol síce efektný, takmer dokonalý, ale mal jednu chybu – jeho múry dostatočne nezachytávali zvuky. Tie prenikali stenami v  zmenených podobách a  vytvárali zvláštne akustické javy. V praxi to znamenalo, že keď si napríklad niekto zo susedov grgol, Darina to vo svojej izbe  počula ako dutý gong. A  keď mama kričala, susedia mali zaraz v byte staromódnu zvonkohru.
„Odteraz máš všetko na starosti ty, Cicero. Dobre sa mi tu o to postaraj,“ lúčil sa otec s ÚBRtom, čiže s Ústredným Bytovým Robotom, čo bol vlastne zabudovaný počítač, ktorý všetko v  byte reguloval.
Svetlo, stroje na upratovanie, spotrebu vody... Niekedy aj proti vôli obyvateľov. Keď, dajme tomu, Cicero zaznamenal, že v jeden deň išla práčka trikrát a umývačka riadu dvakrát, nedovolil nikomu napustiť si vaňu. Aby šetril vodu. Takže keď Jano prišiel v taký deň zo školy vyváľaný v blate, čo bola obľúbená zábava jeho spolužiakov, mohol sa len osprchovať, aj to iba nastavených päť minút. To ani zďaleka nestačilo na očistu každej faldy na jeho bruchu a Darina musela v  izbe znášať spuchnutý bahnový smrad až do ďalšieho dňa.
Mimochodom – detská izba. I napriek tomu, že bývali vo veľkom dvojpodlažnom byte, Darina mala spoločnú izbu s Janom, pretože otec chcel mať pracovňu a jedna miestnosť bola vyhradená iba preňho. Čo na tom, že bol stavbyvedúci a pracoval iba v teréne. Vyhlásil, že potrebuje priestor pre seba, mama ho vyobjímala a  vyhnala deti do jednej cimry, kde si svorne súrodenecky liezli na nervy.
„Vysmradni sa do kúpeľne, tchor jeden,“ nežne oslovila brata, ktorý sa spotil pri zatváraní svojho kufra. Zložila si rukavice aj  mohutné čierne okuliare, ktoré boli nevyhnutnou súčasťou jej druhej reality na sociálnej sieti, zvanej Oxacul, ktorej sa stala súčasťou ako každý človek na planéte v  deň svojich trinástich narodenín.
Prezliekla sa do športového, rozhádzané pyžamo a posteľ nechala tak. Vedela, že Cicero sa bude nudiť, kým budú preč, a všetko ustelie aspoň trikrát.
Jedine vankúš si schovala do skrine, pretože ten odľud robotický zvykol jej a bratov vankúš vymeniť. Mama tvrdila, že je to nezmysel, ale Darina vedela svoje. Bratov smrad rozoznala na päť metrov. V návode na používanie ÚBR-ta síce písali, že robot sa časom naučí detailne vyhovieť potrebám všetkých členov domácnosti, ale výrobca už nedodal, že jeho umelá inteligencia je na takej úrovni, že rozozná nielen to, kto má čo rád, ale aj kto čo nenávidí, a bude robiť prieky.
Malo to svoje výhody. Tým, že všetko oňuchávala, či jej to Cicero nepovymieňal, cibrila si čuchové bunky. Už-už sa blížila k úplnej čuchovo-zmyslovej dokonalosti, ale to Darina ešte netušila. Nateraz ju zaujímalo jediné: či sú veci, ktorých sa dotýka, jej.
„Deťúrence, ako ste na tom?“ vošiel do izby rozžiarený otec. Mädlil si ruky a s iskrou v oku sledoval dvoch nešťastníkov. Jano sedel na kufri, nijako sa mu nedarilo zavrieť ho, a ofučaná Darina mala už zase nasadené Oxaculy a venovala sa svojmu paralelnému neživému životu. Firma prevádzkujúca sieť Oxacul pred pár dňami dovolila, aby sa ľudia mohli na ňu prihlasovať aj pod vymyslenými menami. Darina sa nevedela dočkať, kedy si zmení identitu. Už dlho tam bola pre ňu nuda. Všetkých poznala, mala pocit, že každé video už videla, že každú hru už hrala. Ale zmenené identity, tie by mohli vniesť do jej života trochu vzrušenia!
Chvíľu potrvá, kým zistí, kto je kto, nehovoriac o tom, že sa nevedela dočkať, či s menom si bude môcť zmeniť aj vzhľad. Nateraz sa dali upravovať len jej vlastné podobizne. Ale Darina si želala byť staršia, mať plnšie pery a hrubšie obočie, dlhšie vlasy a mierne vypuklý nos. V zrkadle mala všetko presne naopak.
„Pomôž mi, ocko, prosím ťa,“ naťahoval sa Jano s kufrom.
„Ukáž,“ oco chytil obrí kufor, ktorý bol ľahší, než čakal, vyšmykol sa mu z  rúk a  zletel dolu schodmi.
Cestou sa otvoril a povypadávali z neho kocky zo stavebnice, ktorú si tam Jano celú napchal a keďže to bola stavebnica antigravitačná, vzápätí sa kocky poodrážali od kovového nábytku a ostali voľne visieť vo vzduchu.
V kufri zostali iba jedny náhradné spodky a jedno tielko – celá Janova garderóba. „No nič, popros Cicera, nech ti s tým pomôže,“ poklepal ho usmievajúci sa oco po ramene a Jano sa s fučaním zlial dolu schodmi.
„Hééééééééj!“ zvrieskla Darina, keď sa jej obraz pred očami odrazu vypol. „Ty zákerná tučná guľa, okamžite to zapni!“ zložila si Oxaculy, aby vynadala bratovi, ale nosom narazila rovno do otcovho nosa.
„Čau, kráska,“ povedal jej zblízka a pobozkal ju.
„Ja nikam nejdem. Zapni mi to,“ odtiahla sa.
„Keď nemáš nič zbalené, tvoja chyba. Oblečieš si, čo tam bude,“ oco sa neprestával usmievať. Vzal jej Oxaculy a odložil ich na kraj postele.
„Na to zabudni!“ vybehla Darina z izby a zamkla sa v  kúpeľni. Sadla si na vyhrievanú záchodovú dosku.
Po sekunde z nej vyskočila a začala nadávať ÚBR-tovi.
„Cicero, už zase máš nastavenú vyššiu teplotu! Tá doska ma páli, pretože nerozoznáš, kto na nej sedí! Horúcu platňu pod zadkom má rád môj maslovitý brat.
Mne stačí príjemných dvadsať stupňov, tak si to už láskavo zapamätaj!“ pišťala. Vzápätí si spomenula, že to Cicero určite zase urobil naschvál. Nenávidela ho.
Ale nenávidela aj všetko ostatné. Chcela len svoje Oxaculy, v ktorých bol život životom. Tam si vedela všetko zariadiť tak, aby bola šťastná. Nie ako toto prežívanie, kde jej všetci a všetko liezlo na nervy.
Našťastie mala ešte Oxaculok. Záchranný náramok pre  prípad, že nemohla mať Oxaculy na očiach. Zaznamenával všetky aktivity, ktoré sa tam diali počas jej neprítomnosti. Keď Oxaculok stisla ukazovákom a palcom, aktivoval sa hologram, ktorý jej zasvietil nad zápästím. Mal príjemné pastelové farby a  ovládal sa ukazovákom druhej ruky. Oxaculok bol nepremokavý, ohňovzdorný, nedal sa roztrhnúť ani rozbiť, nikdy sa neošúchal a dokázal meniť vzhľad tak, aby sa hodil ku každému oblečeniu. Mohol byť navlečený na ruke už natrvalo, nikdy ho nebolo treba dávať dolu. Ostával s človekom až do smrti,  najnovšie si ho ľudia želali aj do hrobu. Nevedeli sa s ním jednoducho rozlúčiť.
„Ešteže ťa mám,“ hladila Darina Oxaculok, pobozkala ho a pritúlila si ho k lícu, keď sa naštartoval.

Napísať komentár

Uistite sa, že všetky požadované (*) polia ste vyplnili. HTML kód nie je povolený.