Prežiť a utiecť!

Fanúšikovia fantasy majú dôvod na radosť. V tomto žánri vychádza množstvo kníh, sú dobré, ale viaceré neprekročia svoj tieň.


Jednoducho, mnohé tu už bolo a veci sa recyklujú, obmieňajú. Labyrint je iný. Prekvapí svojou silou, akčnosťou, dynamikou, zápletkou a napätím. Možno aj preto po knihe siahli filmári a v slovenčine vychádza prvý diel Labyrint: Útek s filmovou obálkou.

Keď sa Thomas preberie vo výťahu, jediné, na čo si spomína, je jeho krstné meno. Nemá nijaké spomienky na rodičov ani na domov. Pamäť má prázdnu, ale nie je v tom sám.

Keď sa dvere výťahu otvoria, obklopia ho cudzie deti a privítajú ho na Fleku, čo je široký otvorený dvor ohraničený kamennými stenami. Podobne ako Thomas, ani Flekári netušia, prečo alebo ako sa sem dostali. Vedia iba to, že každé ráno sa otvoria obrovské dvere do Labyrintu za múrmi Fleku a večer sa opäť zavrú. A každých tridsať dní sa vo výťahu objaví nový chlapec. Flekári túžia vrátiť sa domov, ale zatiaľ nenachádzajú riešenie, ako sa dostať z labyrintu.


Lenže potom sa niečo stane: hneď na druhý deň po Thomasovi príde na Flek dievča, úplne prvé. Ešte ohromujúcejší je však odkaz, ktorý im doručí. Zdá sa, že Thomas je dôležitejší, než sám tuší. Ale na to, aby zistil, kto vlastne je, musí najprv odhaliť temné tajomstvá pochované hlboko vo svojej mysli a bojovať o život so zlovestnými mechanickými tvormi v Labyrinte.

Labyrint: Útek vás vtiahne od prvých strán do víru udalostí, bez nejakého hlbšieho vysvetlenia, či úvodu. A to je dobré. Máte totiž pocity, ktorými si prechádza aj hlavný hrdina Thomas. Čoskoro sa však dozvedáte viac, rýchlo sa zorientujete a už ste lapení. A Dasher pridáva plyn, preraďuje na vyššiu rýchlosť a vy sa nedokážete odlepiť od jeho príbehu.

Prečítajte si prvú kapitolu z novinky Labyrint: Útek:

Prvá kapitola
Svoj nový život začal postojačky, obklopený studenou tmou a plesnivým vzduchom plným prachu.

Kov zaškrípal o kov, dlážka sa pod ním nečakane zachvela. Spadol, oprel sa o ruky a spätkoval ako obrátený pavúk. Napriek chladu mu na čele vyrážali kvapky potu. Chrbtom bolestivo narazil do kovovej steny. Posúval sa popri nej, až kým sa nedostal do kúta miestnosti. Sadol si, pritiahol k brade kolená a dúfal, že oči si čoskoro zvyknú na tmu.

Miestnosť opäť poskočila nahor ako starý výťah v banskej šachte.

Od stien sa odrážala ozvena škrípania reťazí a kladiek, dutý, chrapľavý rachot pripomínal pracovný ruch v prastarej oceliarni. Neosvetlený výťah sa pri výstupe hojdal dopredu a dozadu, chlapcovi sa z toho dvíhal žalúdok. Pocit nevoľnosti zhoršoval zápach spáleného oleja. Chcel plakať, ale z oka sa mu nevykotúľala ani slza, a tak mu zostávalo iba sedieť a čakať.

Volám sa Thomas, pomyslel si.

Nič iné si nepamätal.

Nerozumel tomu. Myseľ mu pracovala bezchybne. Pokúšal sa odhadnúť okolie aj závažnosť situácie, v ktorej sa ocitol. Mozog mu zaplavila riava vedomostí, fakty a obrazy, spomienky a podrobnosti o svete a jeho fungovaní. Videl sneh na stromoch, bežal po ceste pokrytej lístím, jedol hamburger, mesiac vrhal na trávnatú lúku bledú žiaru, plával v jazere a na námestí pozoroval stovky ľudí ponáhľajúcich sa za svojimi povinnosťami.

A predsa nevie, odkiaľ prišiel, ako sa dostal do tmavého výťahu alebo kto sú jeho rodičia. Nepozná ani vlastné priezvisko. Pred vnútorným zrakom sa mu mihali neznámi ľudia, namiesto tvárí mali zlovestné farebné škvrny. Nevedel si vybaviť jediného známeho človeka či rozhovor z minulosti.

Miestnosť naďalej stúpala; Thomas si zvykal na neutíchajúce rinčanie reťazí, ktoré ho ťahali nahor. Prešiel dlhý čas. Minúty sa naťahovali na hodiny, hoci si tým nemohol byť istý, pretože každá sekunda mu pripadala ako večnosť. Nie. Nie je až taký hlúpy. Dal na svoj inštinkt a vedel, že v pohybe je približne pol hodiny.

Strach odrazu zmizol ako roj komárov odviaty vetrom a vystriedala ho neukojiteľná zvedavosť. Chcel zistiť, kde je a čo sa s ním deje.

Výťah zaškrípal. Nasledovalo buchnutie a miestnosť zastala. Thomas sa pri prudkom trhnutí roztiahol na tvrdej zemi. Kým sa zbieral, hojdanie výťahu sa spomaľovalo, až napokon úplne znehybnel. Nastalo ticho.

Prešla minúta, potom dve. Thomas sa obzeral na všetky strany, ale videl iba tmu. Znova ohmatával steny. Hľadal východ, ale dlane prechádzali iba po studenom kove. Znechutene zastonal a zosilnená ozvena sa k nemu vrátila ako strašidelný výdych smrti. Opäť sa rozhostilo ticho. Thomas kričal, volal o pomoc a päsťami udieral do stien.

Nič.

Zasa sa schúlil do kúta, ruky si založil na prsia a triasol sa. Strach sa vrátil. V hrudi cítil znepokojujúci pohyb, akoby mu srdce chcelo uniknúť z tela.

„Pomôžte... mi... niekto!“ každé slovo mu trhalo hlasivky.

Nad hlavou sa ozval rachot. Pozrel hore a zadržal dych. Cez strop prenikol lúč svetla a rýchlo sa rozširoval. Nasilu otvárané dvojité dvere vydávali ťažký škrípavý zvuk. Svetlo ho po dlhom čase v tme pichalo do očí. Odvrátil zrak a oboma rukami si zakryl tvár.

Zhora k nemu doľahli hlasy. Od hrôzy mu zovrelo hruď.

„Pozri na toho šraca.“

„Koľko má rokov?“

„Vyzerá ako čľup v tričku.“

„Ty si čľup, tupoň.“

„Človeče, smrdí to tam, akoby sa vyzul!“

„Dúfam, že si si užil cestu, zelenáč.“

„Cesta späť je nemožná, kamoš.“

Thomasa sa zmocnil zmätok a lomcovala ním panika. Hlasy zneli zvláštne, so slabou ozvenou, niektoré slová mu boli cudzie, iné dôverne známe. Žmúril oproti svetlu, nútil oči rozoznať postavy nad sebou. Najprv videl iba pohyblivé tiene, ale čoskoro sa zmenili na siluety – nad dierou v strope sa skláňali ľudia a ukazovali naňho.

A potom, akoby zaostril objektív fotoaparátu, uvidel tváre. Dívali sa naňho samí chlapci – mladší i starší. Thomas nevedel, čo čakal, ale pohľad na nich ho zaskočil. Boli to iba tínedžeri. Deti. Strach sa čiastočne rozplynul, ale srdce mu stále cválalo.

Zhora mu spustili lano s veľkou slučkou na konci. Po krátkom zaváhaní do nej stúpil pravou nohou a chytil sa lana. Rýchlo ho vyťahovali k diere. Načiahli sa k nemu ruky, schmatli ho za oblečenie a dvíhali. Pred očami sa mu krútil rozmazaný vír tvárí, farieb a svetla. V žalúdku sa mu rozpútala búrka emócií – zvierala ho a naťahovala. Chcelo sa mu kričať, plakať a dáviť. Zbor hlasov stíchol, ale keď ho zdvihli nad ostrý okraj tmavej miestnosti, oslovil ho jeden z chlapcov. Thomas hneď vedel, že na tie slová nikdy nezabudne.

„Vitaj na Fleku, šrac!“

Napísať komentár

Uistite sa, že všetky požadované (*) polia ste vyplnili. HTML kód nie je povolený.