2 knižné novinky:Lov na Pabla Escobara a 999 Neobyčajné ženy

Napísal Ikar, Lucia Čárna 24. máj 2020

Obe knihy pracujú s reáliami a sú určené práve čitateľom, ktorí uprednostňujú skutočné príbehy a zaujíma ich historická realita. Ak ste fanúšikmi seriálu Narcos, knihu Lov na Pabla Escobara si  musíte prečítať. O prvom oficiálnom židovskom transporte do Osvienčimu si prečítate v knihe 999.

Autormi knihy  Lov na Pabla Escobara sú Steve Murphy a Javier F. Pena, agenti pridelení ku kolumbijsko-americkému pátraciemu oddielu Bloque de Búsqueda, ktorých príbehom je práve inšpirovaný seriál spoločnosti Netflix. Obaja po prvýkrát prehovorili osobne a v tejto knihe rozprávajú príbeh o tom, ako sa podieľali na Escobarovom stíhaní.

Viac o knihe Lov na Pabla Escobara:

Neslávne známy medellínsky kartel pašoval v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch do Spojených štátov a Európy tony kokaínu. Na jeho čele stál legendárny kolumbijský narkobarón Pablo Escobar. Z Kolumbie sa stala vojnová zóna, nájomní vrahovia sicariovia nemilosrdne likvidovali konkurenciu, ale aj policajtov a obyčajných obyvateľov, všetko pre jediný cieľ – udržať Pabla Escobara na čele jednej z najvplyvnejších zločineckých organizácií všetkých čias. Escobar zarábal miliardy dolárov, kupoval si politikov a najšikovnejších právnikov a štylizoval sa do úlohy hrdinu zbedačeného kolumbijského ľudu. Dlhé roky bol napriek enormnej snahe kolumbijskej polície nedotknuteľný. Pátrací oddiel, v ktorom sa nachádzali aj odhodlaní agenti Steve Murphy a Javier F. Pena dostal za úlohu skoncovať s Escobarovou hrôzovládou. Práve oni sa podieľali na stíhaní najhľadanejšieho zločinca na svete. Od ťažkých začiatkov v elitnom policajnom útvare a náročnom výcviku až po životnú misiu v kolumbijskom Medellíne, kde ďaleko od domova slúžili v prvej línii nekonečnej vojny proti drogám, ktorá do dnešného dňa pustoší Ameriku.

Ukážka z knihy:

Vytiahol som svoju deväťmilimetrovú poloautomatickú pištoľ Smith & Wesson a polhodinu ju držal na prsiach ako prilepenú, zatiaľ čo sme sa natriasali po krkolomných horských cestičkách. Medellínski policajti jazdili ako na formule jeden. Ostré zákruty vyberali tak, že som musel pregĺgať, aby som sa nepovracal.
Zvieral som zbraň, až sa mi spotili prsty. V tom okamihu som zapochyboval, či Escobara niekedy dostaneme. Mafiánsky don mal k dispozícii armádu verných zabijakov, osemsto skrýš a stovky miliónov, ktoré mohol použiť na svoju obranu, nehovoriac o ľavicových gerilách, ktoré zlanáril na svoju stranu v boji proti vláde. Dopekla, čo si nahováram? Našťastie to trvalo iba chvíľu. Poverili ma prácou – azda dokonca najdôležitejšou v mojom živote – a preto som sa sústredil iba na to, čo som mal pred očami.

Dvadsiateho piateho marca 1942 takmer tisíc mladých nevydatých židovských žien a dievčat nastúpilo v Poprade do vlaku. Oblečené v najlepších šatách dôverčivo zakývali na rozlúčku svojim rodičom a vo vidine dobrodružstva odišli do sveta. Prihlásili sa na „prácu“, lebo verili, že si odkrútia pár mesiacov v nejakej továrni a vrátia sa domov. Realita však bola celkom iná – poslali ich rovno do Osvienčimu, kde ich nútili otročiť. Vláda slovenského štátu zaplatila Nemcom 500 ríšskych mariek za každého takto „vysídleného“ Žida alebo Židovku. Z 999 deportovaných žien a dievčat z prvého transportu prežilo len niekoľko.

Viac o knihe 999:

O prvom oficiálnom židovskom transporte do Osvienčimu sa vie len málo, ale tieto skutočnosti sú ešte aj dnes veľmi dôležité. V dobytčiakoch sa netlačili partizáni ani vojnoví zajatci, muži v ňom totiž vôbec neboli. Len necelá tisícka mladých dievčat a žien, ktoré slovenské vládne orgány poslali na takmer istú smrť. Bezmocné a bezvýznamné neboli len pre svoj židovský pôvod, ale aj preto, že to boli ženy.
Heather Dune Macadam, uznávaná autorka z USA, odkrýva ich tragické príbehy založené na rozhovoroch s preživšími, na konzultáciách s historikmi, očitými svedkami a na rozhovoroch s príbuznými prvých žien deportovaných zo Slovenska do Osvienčimu. Jej kniha je dôležitým doplnkom v mozaike literatúry o holokauste a o histórii žien. 

Ukážka z knihy:

Nemalo to logiku. Prečo by niekto chcel zobrať na prácu mladé dievčatá? Vieme predsa, že mladí ľudia sú leniví a hašteriví. A dievčatá? Tie sú najhoršie! Chvíľu sa chichocú a vzápätí sa utápajú v slzách. Trápia ich kŕče a správajú sa nevyspytateľne. Väčšmi ich zaujíma manikúra a účes než práca, ktorú majú vykonať. Len sa pozrite na dlážku v kuchyni, ktorú mala Priska vydrhnúť! Alebo tuto, na umytom hrnci zostal nalepený kus kuglu, lebo slečna, čo ho umývala, sledovala cez oblok rabínovho syna Jákoba, namiesto aby sa sústredila na riad. Keby matky nenaučili svoje dcéry, ako treba upratovať a byť patrične hrdé na svoju prácu, väčšina dievčat by sotva pričuchla k robote! Ktorý mladý človek rád pracuje? A predsa sa svet krúti vďaka dievčatám. Keď sú milé a láskavé, nie je nič krajšie na svete. Keď vám vezmú ruku do svojich dlaní, odrazu máte pocit, že ste tou najmilovanejšou a najdôležitejšou osobou v celom vesmíre. Ešte aj hviezdy prestanú krúžiť po oblohe a zasnene si vydýchnu: „Len sa na to pozrite!“ Čím väčšmi nám pribúdajú rôčky, tým sme závislejší od dievčat pre ich bystrú myseľ, veselé štebotanie, pre ich nádej. Pre ich nevinnosť. Práve preto bolo také ťažké uveriť chýrom, čo sa šírili po slovenských mestách a dedinách – chýrom, čo sa mali stať zákonom. Prečo by niekto bral mladé dievčatá na robotu? Prečo nie chlapcov? Je to smutné, vraveli si ľudia.

 

Napísať komentár

Uistite sa, že všetky požadované (*) polia ste vyplnili. HTML kód nie je povolený.