Iný kraj - iný mrav,...

... alebo svadba po francúzsky. Veľmi sme sa tešili. Začiatok júla a my ho strávime na svadbe v Provensálsku a rovno pri mori.


Prílišný optimizmus nám chladila kamarátka, ktorá sa pred rokmi vydala za Normanďana a svoje rozpačité dojmy z vlastnej svadby občas demonštrovala, keď dochádzalo v dámskom kruhu ku kritike svadieb.

To, že sa pravdepodobne neprejeme, opiť sme sa neplánovali, sme blahosklonne vzali na vedomie. Žlčníkový záchvat, či ovracaný Kultúrny dom tiež nie je bohviečo. Ale, že sa budeme väčšinu dňa motať z obradu na obrad a ešte o jedenástej v noci nebudeme po večeri, to sme skutočne nepredpokladali. Ale pekne po poriadku. Po dvanásťhodinovej ceste sme sa ubytovali v mieste konania svadby a boli sme radi, že ďalších príbuzných už nemusíme stretnúť. Uskladnili sme štrúdle, pagáče, orechové pyté, bratislavské rožky a naše omedailované vína a zaľahli. Môže sa zdať čudné, že sme do krajiny vín vliekli ďalšie, ale veď ideme z ďaleka a na svadbu, načim niečo našské na koštovku.

Ak chcete byť vo Francúzsku manželia, nemôžete sa spoľahnúť len na kostol. Na druhý deň ráno sme sa teda dostavili pred „Mestský úrad“ a keďže sa jednalo o svadbu väčšieho rozmeru, s medzinárodným zastúpením, ani sme sa doň všetci nezmestili. Pani matrikárka to vyriešila jednoducho, otvorením dvier na ulicu a tak tí, čo nemali možnosť užiť si úľavu klimatizácie, postupne vypadávali, aby sa uchýlili do tieňa budov na druhej strane ulice. Obrad sa nám javil akýsi dlhý a pomerne veselý. Okrem sobášiaceho úradníka si zarečnila aj tajomníčka, zopár slov pridala matrikárka, ktorá nás šokovala svojim kostýmom pozostávajúcim z čiernych „trištvrťákov“ a akéhosi avantgardného trička, až konečne prišlo na sľuby snúbencov. Uvoľnená atmosféra bola sympatická, ale všetci sme boli radi, že už je koniec.

O tri hodiny nás čakal obrad v miestnom barokovom chráme, na čo sme sa najmä my, stredozemci, keďže sme dúfali v schladenie, nezriadene tešili. Netrvalo dlho a my sme mali poznať náš osudový omyl. Najskôr sme sa však nekoordinovane presunuli do záhrady noblesného hotela blízko promenády, kde nás čakalo niečo ako obed v stoji. Niežeby to nebolo chutné, ale bola to taká ľahká bufetová záležitosť, skôr ozdobná ako sýtiaca. Nečudo, že sa po našich koláčoch len tak zaprášilo. Dekoratívne sme sa rozmiestnili na trávnik pod palmami a s úprimným obdivom sledovali nevestu, ktorá sa aj so ženíchom vyše dvoch hodín fotografovala s každým, kto o to prejavil záujem.


Nastal čas a celá perepúť sa, opäť peši, keďže skutočne nešlo o veľké vzdialenosti, presunula do kostola. V momente keď sme sa usadili v laviciach, jedna naša teplom úplne zmátožená teta vypustila zúfalú otázku, kde preboha majú tie radiátory, ktorými práve teraz vykurujú kostol. Skutočne, taký teplý kostol sme ešte nezažili. Je to nepochopiteľné, keďže šlo o barokovú stavbu a nie o nejaký výstrelok modernej architektúry. Ináč sa v ničom nelíšil od našich chrámov až na to, že časť hlavnej lode a celá apsida boli potiahnuté višňovočerveným brokátom so zlatým lemovaním. Samotný obrad bol tiež akýsi veselší, než na aké sme zvyknutí u nás. Najmä v katolíckom ríte očakávame určitú mieru honosnosti, burácajúci organ, plačúce svadobné matky a štólou zviazané ruky snúbencov vychádzajúcich z chrámu v sprievode kňaza. Niežeby bol obrad nedôstojný, len bol zase akýsi urečnený až miestami pripomínal spevohru. Mali sme pocit, že hádam nieto blízkeho príbuzného, ktorý by niečo neprečítal či neprehovoril a sobášiaci farár síce sobášil, ale miestami sme si ho mýlili s dirigentom. Aj šiesti pracovití fotografi z radov profesionálov i príbuzenstva  pozoruhodne zavadzali. Ale, napokon sa na oltári (!) podpísala svadobná zmluva a bolo. Omarení ako muchy sme sa vytackali pred kostol a keďže gratulácie sa nekonali, čakali sme na ďalšie pokyny. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme sa dočkali rozchodu s tým, že pred ôsmou večer sa stretneme v reštaurácii pri pláži, na svadobnej večeri. Tak sme si šli zaplávať.

Svadobná hostina, ako ju v našich krajoch poznáme je niečo, čo nemá so zdravým životným štýlom a niekedy ani rozumom nič spoločné. Má to svoje tienisté stránky, ale pokiaľ nejde o vyslovene tichú a malú svadbu, väčšinou je na čo spomínať. Na Riviére sme síce na úvod a opäť postojačky, dostali niečo malé, pričom sme sa tí, ktorí ešte neboli predstavení, zoznámili, ale samotná večera zanechala rozporuplný dojem. V trištvrte hodinovom intervale nám postupne doniesli miniatúrne chody vo forme predjedla, ryby, mäsového chodu a miestneho tradičného zákusku - profiteroles. Žiadna torta či iné zákusky, víno tak akurát na osvieženie a o polnočnej kapustnici sme si len vtipy trúsili. Hudba síce vo vedľajšej sále hrala a repertoár sa ponášal na taký, aký poznáme aj z našich svadieb, ale nálada bola akási sofistikovaná blížiaca sa skôr diskusnému klubu, než rodinnému stretnutiu. Keby mládež nepripravila akýsi improvizovaný recitačno-spievaný program, najväčším úskalím by asi bola nuda. Nuž, iný kraj.....

Napísať komentár

Uistite sa, že všetky požadované (*) polia ste vyplnili. HTML kód nie je povolený.