Príbeh Martinky a Dominika

Inkluzívne vzdelávanie (zjednodušene inklúzia) je také vzdelávanie, ktoré podporuje potenciál každého dieťa v maximálnej možnej miere. Prečítajte si dva rôzne životné príbehy detí s rázštepom chrbtice. 

inkluzia deti 1200x800

Príbeh o nenaplnenej túžbe rodičov vzdelávať dieťa v bežnej škole

Martinka sa narodila s rázštepom chrbtice a hydrocefalom. Rodičia v prvých rokoch života dieťaťa využili poradenstvo iných rodičov, ktorí mali vlastnú skúsenosť s dieťaťom s rovnakými diagnózami. 

Od troch rokov navštevovala špeciálnu triedu pre deti s telesným postihnutím v materskej škole, kde sa jej veľmi páčilo. Navštevovať ju mohla len štyri hodiny denne, aby počas pobytu v nej nemuseli zabezpečovať toaletu dieťaťa.

Rodičia priviezli dcérku na zápis do bežnej základnej školy a súčasne vyhľadali poradenské zariadenie, ktoré zrealizovalo psychologické vyšetrenie dievčatka. Intelekt dieťaťa stanovili odborní pracovníci na  ľahký stupeň mentálneho postihnutia a odporúčali vzdelávanie dieťaťa v alokovanom pracovisku Špeciálnej základnej školy -  v Domove sociálnych služieb - medzi deťmi s viacnásobným zdravotným postihnutím. Jedným z najdôležitejších dôvodov bol fakt, že dievčatko je plienkované a jej toaletu v triedach nevedeli zabezpečiť kvôli nedostatku personálu.  Tam sa Martinka vzdelávala s deťmi, ktoré mali výraznejší stupeň zdravotného postihnutia  a ktoré nekomunikovali. Ona, naopak, veľmi vyhľadávala situácie, kedy mohla s inými ľuďmi  komunikovať. Rodičia postrehli, že ich dcérka nenapreduje, zostáva apatická, uzavretá  a preto sa rozhodli počas druhého ročníka osloviť pani riaditeľku Špeciálnej základnej školy, aby ju poprosili o preradenie medzi  deti, s ktorými bude môcť komunikovať. Pani riaditeľka súhlasila s preradením na skúšku. Dievčatko bolo preradené do triedy ku chodiacim deťom, ktorá bola na poschodí budovy, do ktorej ju musela mama každé ráno vyťahovať po schodoch na vozíku. Bola ochotná ju vyťahovať, pretože bola šťastná, že jej dieťa bude s deťmi s podobným postihnutím môcť komunikovať.  Ďalší školský rok už  Martinku zaradili do triedy na prízemí. Vzdeláva sa  podľa  Variantu A pre deti s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia.  Dnes je šiestačka a aj napriek vážnym zdravotným komplikáciám, vďaka ktorým často nie je na vyučovaní,  učivo si stihne vždy dobrať. Martinka je veselá a rada komunikujúca slečna. Miluje spoločnosť, rovesníkov a má nadanie na šport.

Deti s touto formou zdravotného znevýhodnenia sú v zahraničí vzdelávané v bežných triedach základnej školy.  Ako demonštruje jej skúsenosť - rovnako ako bežná základná škola ani špeciálna základná škola  nie je bezbariérová a nie je bežné, že má dostatok  personálu na naplnenie potrieb detí.

Príbeh Dominika -  syna Terézie Drdulovej

Na začiatku našej cesty bolo veľa neznámeho, strachu a obáv, ale spoločné rodičovské rozhodnutie pre bezpodmienečnú lásku k nášmu prvému a ešte nie narodenému dieťaťu, ktoré sa od prvých testov javilo ako nie zdravé. Narodilo sa s vrodenou vývojovou chybou centrálnej nervovej sústavy, ktorá vzniká do 28. dňa po počatí. Základná diagnóza - rozsiahly rázštep chrbtice - znamenal pre odborníkov poskytnúť po narodení nášho syna nám rodičom jediné odporúčanie - nechať dieťa bez operácie, aby čoskoro zomrelo. Rozhodnutie nechať Dominika žiť sme nikdy neoľutovali ani my, ani Dominik. Priniesol do nášho života veľa z toho, o čom sa nám ani nesnívalo.

Svoju životaschopnosť dokazoval od prvých chvíľ po narodení. Prekonal množstvo operácií chrbtice, mozgu, nôh a popri tom si vychutnával život. Radosť rozdával kdekoľvek prišiel a ľahko ňou nakazil okolie. V troch rokoch mal prvý mechanický vozík, na ktorom nastúpil do bariérovej súkromnej materskej školy v mieste bydliska, pretože v bežnej - takmer bez bariér - to nebolo možné. Do bariérovej základnej školy - tiež v lokálnej komunite - nastúpil spolu s asistentom učiteľa, na ktorého financie základná škola získala z Ministerstva školstva. V bežnej dedinskej základnej škole v tom čase pôsobil školský psychológ, školský špeciálny pedagóg i ďalší asistent učiteľa. Štyri roky sa nielen vzdelával s rovesníkmi v škole, ale na vozíku športoval na hodinách telesnej výchovy a zúčastňoval sa všetkých školských i mimoškolských aktivít - výletov, exkurzií, školy v prírode. Popri častých návštevách lekárov a opakovaných hospitalizáciách zvládal plniť požiadavky školy. Od jeho šiestich rokov mal osobných asistentov, ktorých mohol využívať iba mimo času stráveného v škole. Po štvrtom ročníku bol prijatý na osemročné gymnázium. Nárok na asistenta učiteľa stratil prechodom na túto formu štúdia na strednej škole, aj keď plnil povinnú školskú dochádzku. Nepomohli návštevy úradov, vysvetľovanie jeho potrieb, žiadosti ani sťažnosti adresované Ministerstvu školstva, či ochrancovi ľudských práv. Individuálne autom dva razy denne sme ho vozili viac než 20 km do školy takmer šesť rokov a zabezpečovali asistentov cez dospelých študentov tej istej školy. Obaja rodičia sme pracovali. Bez obrovskej pomoci nášho širokého okruhu rodiny, známych a Dominikových sestier by sme náročnú starostlivosť sami zvládali oveľa ťažšie. Posledné dva roky štúdia na strednej škole mu bol pridelený asistent učiteľa, aby mu pomáhal prekonávať fyzické bariéry v škole i počas mimoškolských aktivít. Počas strednej školy sa začal venovať obhajobe práv ľudí so zdravotným postihnutím na Slovensku i v zahraničí. Na celoslovenskom kole Olympiády ľudských práv bola jeho esej vyhodnotená ako najlepšia zo všetkých 64 esejí a publikovaná v tlači. Po maturite absolvoval platenú stáž v Európskom parlamente. Je dobrovoľníkom, má množstvo záľub a priateľov, rád cestuje a je aktívny v spoločenskom živote.

Dnes je študentom právnickej fakulty a v škole sa cíti prijatý, akceptovaný a vítaný. Cesta k tomu bola náročná, často sa zdala beznádejná, ale sme hrdí, že sme to spolu vydržali.

Terézia Drdulová

Napísať komentár

Uistite sa, že všetky požadované (*) polia ste vyplnili. HTML kód nie je povolený.