V čase sviatkov počítame s určitým prírastkom na váhe a aj keď si racionálnu výživu ceníme, pootvorme dvierka tajným túžbam a oddajme sa maškrteniu.
Veľkonočné sviatky sú milou jarnou príležitosťou na sériu spoločenských návštev a to, čo zaručene očarí vašich priateľov a vyvolá závisť vašich súperiek, je vlastnoručne vyrobený dezert. Aj športoví nadšenci, chystajúci sa na poslednú tohtoročnú lyžovačku, privítajú aspoň zopár medovníkov z domácej dielne.
Pre súčasníka môže byť prekvapujúce zistenie, že Európania vlastne dlhú dobu zákusky, ako samostatný chod nepoznali. V stredoveku sa osládzanie pokrmov či už medom, alebo cukrom praktizovalo približne v takom množstve, ako používanie rôznych korení. V priebehu 17. storočia sa však mala úloha cukru v našom stravovaní dramaticky zmeniť. Vznik koloniálnych plantáží a rozvinutie výroby rafinovaného cukru, umožnili vstup cukru do kuchýň v celkom novej úlohe. Cukor sa zmenil z luxusnej prísady renesančných aristokratických tabulí na každodenné sladidlo, ktoré sa používalo nielen ako doplnok základných potravín bežných ľudí, ale v stále väčšej miere, ako ich náhrada.
Prudký nárast výroby a následnej spotreby cukru, mal v polovici 17. storočia za následok posun v rozlišovaní slano – sladkých chutí. Aj keď sa nám to dnes môže zdať neuveriteľné, sú to predsa tak rozdielne chute, tajomstvo tkvie v dávkovaní. Cukor sa v určitých pokrmoch začal obmedzovať, či úplne vynechávať a na druhej strane, v jedlách, ktoré sa považovali za sladké, užívať v oveľa väčšej miere. Dôsledkom slano-sladkého „rozvodu“ bol zrod „dezertu“, ako samostatného chodu, obvykle nasledujúcom po hlavnom chode či po chodoch slaných jedál. Táto novinka bola začiatkom 17. storočia sledovaná s určitou opatrníckou skepsou, najmä pre Angličanov bol dezert len neprirodzeným francúzskym výmyslom. V priebehu niekoľkých desaťročí však záverečná sladká bodka presvedčila, a na konci 17. storočia sa už s dezertom stretávame ako so starou známou. Jeho všeobecná obľúbenosť podnietila aj vznik novej kulinárskej profesie – cukrárstva. Majstri cukrári zažili najväčšiu slávu koncom 18. storočia, keď im extravagantná rokoková estetika umožnila vytvárať nápadité kreácie z cukrovej pasty. Z cukrára remeselníka sa tak stal umelec.
„Cukrový“ prevrat však najlepšie ilustruje jeho vstup do každodenného života. Začal sa pridávať do obľúbených každodenných exotických nápojov. Ich pôvod je mimoeurópsky, chuť horká a v žiadnej zo svojich pôvodných vlastí sa nekonzumuje sladený. Hovoríme o indickom čaji, káve zo Stredného východu a čokoláde, respektíve kakaovom nápoji amerických indiánov. Európania si na nich nepochutnávali ani desať rokov, a už ich v pili výlučne sladené.