Všetci sa hlúpo smejú... Dieťa v letnom tábore takmer omdlie od strachu, keď okolo neho začne lietať osa. A opäť - hlúpy smiech... Naozaj hlúpy, pretože múdrejšie by bolo rešpektovať to. Nikto nemôže vedieť, či dieťa nemá za sebou traumatický zážitok, či niekto z jeho blízkych nie je alergický na osy a nemusel po ich uštipnutí bojovať o život.
Fóbia, to je vlastne viac strachu a odporu ako je nevyhnutné. Príroda nás totiž vybavila strachom, aby nás ochránila pred nebezpečenstvom. Čoho je však priveľa, toho je príliš. Keď sa strach vymkne spod kontroly, zmení sa na fóbiu. Najťažším prejavom fóbie je panika. Môže trvať niekoľko dlhých minút, ojedinele aj pol hodiny. Človek lapá po dychu, buší mu srdce, omdlieva, prípadne zvracia. Môže tiež cítiť sucho v ústach, tŕpnutie končatín, a strach zo smrti. Racionálne myslenie v takejto chvíli nefunguje. Väčšina ľudí s fóbiami sa však k panike "dopracuje" iba výnimočne.
Strach nás chráni pred živlami, útokmi hmyzu a zvierat, nebezpečnými ľuďmi a podobne. No v prípade, že sa nad nami vznáša vo dne, v noci alebo sa objaví len tak, bez konkrétneho podnetu, mení sa na úzkosť a začína pôsobiť opačným spôsobom, začína nás ničiť. Trvalá úzkosť ochromuje a prakticky znemožňuje normálne žiť - už pri náznaku čohosi, čo vyvoláva obavy, začína prerastať do paniky.
Svet fóbií je veľmi pestrý. Nejde len o pavúky či žihadlá. Ľudia trpia rôznymi fóbiami: z chorôb, staroby, smrti, výšok, podzemia, cestovania, úradov, schodov, rýchlosti, iných ľudí, uzavretých priestorov, otvorených priestorov... Veľmi špecifické fóbie vznikajú v ranom detstve a v dospelosti sa zvyčajne stratia. Spravidla sa viažu na určitú situáciu, predmet alebo zviera. Jednou z "posledných" zaregistrovaných fóbií je sociálna fóbia, ktorá vzniká v priebehu dospievania. Jej prejavom je napr. červenanie, ktoré sprevádza neistotu, rozpaky, strach z hodnotenia iných. Odborníci začali tejto fóbii venovať pozornosť až v 80-tych rokoch. Z obetí sociálnej fóbie sa veľmi často stávajú alkoholici a narkomani. K fóbiam "perličkového" typu patrí napr. peladophobia - strach z plešatých ľudí, mageirocophobia - strach z varenia, ergophobia - strach z práce, sinitrophobia - odpor k predmetom po ľavej strane tela, euphobia - obavy z dobrých správ alebo geliophobia - strach zo smiechu.
Ľahšie formy fóbií možno zvládnuť aj vlastnými silami. Na presviedčanie seba samého však treba používať výhradne kladné formulácie, napr. "som uvoľnená a pokojná", nikdy nie "nebojím sa"; zápor totiž mozog vytesní. Výraznejšie úzkosti treba zveriť do rúk odborníkom. Šanca, že pomôže, je veľká; pretože sa zistilo, že úzkostné reakcie sú naučené a všetko, čo sa môžeme naučiť, môžeme sa aj odnaučiť. Horšie liečebné výsledky sú v prípade, keď fóbia zahŕňa viacero podobných situácií a vytvára akúsi sieť. Problematické sú aj fóbické neurózy, ktoré sa objavili v dospelosti. K najhúževnatejším odporcom liečby patrí agorafóbia (strach z otvoreného priestoru). Ak fóbiu nelieči psychológ, ale psychiater, možno pri liečbe využívať okrem relaxačných cvičení aj medikamenty.
V priemere sa s nejakým druhom fóbie "zoznámi" každá štvrtá žena a každý ôsmy muž. Ženy majú celkovo k úzkostným stavom bližšie, pretože k ich vybaveniu patrí širšia škála vyšších citov, výraznejší pocit zodpovednosti, častejšie sa stávajú obeťami zneužívania a v ich tele prebiehajú počas života viaceré hormonálne zmeny. Predpokladá sa však, že väčšia odolnosť mužov voči fóbiam je do istej miery zdanlivá, lebo na rozdiel od žien sa k fóbiam nepriznávajú a objavujú sa u nich iba dôsledky, napr. alkoholizmus. Odborníci predpokladajú, že rovnako ako depresie, aj fóbie ovplyvňuje hladina serotonínu, noradrenalínu a ďalších látok v mozgu, a preto sa pri potláčaní a liečbe fóbií využívajú aj moderné antidepresíva.